Neďaleko Žiliny sa od štvrta 27. do nedele 30. augusta konal 1. ročník filmového festivalu Hviezdne noci Bytča 2015. “Hviezdne noci sú miesto, kde sa stretávajú milovníci filmu. Zmyslom festivalu je objaviť pre divákov klenoty z dejín filmu a predstaviť im neprebádané zákutia siedmeho umenia. Hviezdne noci znamenajú aj spoločné pozeranie filmov pod hviezdami,” uvádza oficiálny popis.
V Bytči sme boli prakticky prvýkrát. Jedinú orientačnú pomôcku, ktorú sme mali k dispozícii, bola mapka festivalu. Keďže mestečko, kde sa Hviezdne noci konali, bolo však malé, nemali sme žiaden problém dostať sa tam, kde sme chceli. Asi do 10 minút sme prišli na námestie, odkiaľ bol Kultúrny dom, synagóga aj zámok (teda tri miesta, kde sa odohrával festival) vzdialený len pár minút pešou chôdzou.
Jadro tímu tohto filmového festivalu tvorili 8 ľudia a pomáhalo aj niekoľko dobrovoľníkov. Celý nápad pochádza od Petra Gärtnera a Jana Búšfyho, ktorí sa angažujú aj v miestnom Filmovom klube Bytča. Ako nám hovoril Peter, o festivale snívali už sedem rokov: „Až teraz sa dostali hviezdy do toho správneho rozpoloženia. Ja som bol asi ten posledný článok, spúšťač, ktorý to odštartoval. Festival driemal v tomto meste už dávno; nielen ľudia okolo filmu nosili v sebe myšlienku usporiadať príjemné podujatie, mať čas na radosť zo života spolu s umením.“
Aj keď Hviezdne noci spustili svoju reklamu len 2 týždne pred jeho samotným začiatkom, to však vôbec nebránilo k vytvoreniu originálnej kultúrnej udalosti, ktorá ponúkla filmové premietania, hudobné vystúpenia a niekoľko workshopov pre deti i dospelých.
K príjemnému dojmu z festivalu jednoznačne prispela jeho lokalita. V upravenom mestečku Bytča sme navštívili miestnu starobylú synagógu, Kultúrny dom s modernou kinosálou a renesančný zámok, ktorý je známy najmä svadobnými obradmi. Aj keď sme sa o festivale dozvedeli z Facebooku len pár dní pred jeho začatím, celková vizuálna podoba je profesionálna, čo pridáva na serióznosti podujatia.
Na celom festivale by sme uvítali asi len jednu vec, a to súčasnejšie filmy namiesto sérií jánošíkovských filmov. Na druhú stranu, chápeme tematickému členeniu filmového programu. Ten sa delil na filmové pásma: Fenomén Slovensko, Film a história (zameranie na 2. svetovú vojnu, filmy ako Casablanca, Čierna kniha), Filmový zemepis (zameranie na Fínsko) a Film a hudba (Punkový syndróm, Zvuk hluku či Amy, dokument o Amy Winehouse).
Prečítajte si náš krátky rozhovor s Petrom Gärtnerom, ktorý nam ochotne odpovedal na otázky po skončení festivalu cez mail.
Čomu sa venuješ profesionálne?
Všeličomu. Zarábam ako premietač, robím prednášky ako literárny turista, aj za jeden scenár mi zaplatili, pôvodne som študoval scenáristiku. Na Vianoce som si zarobil groš ako výčapník pri punči, robil som chvíľu na jednej reality show, no to bolo peklo. Teraz by som chcel profesionalizovať moje bábkové divadlo Morgonrock. Robím jednoducho to, čo príde, ako hovorí moja mama bytčianským dialektom: “Aj to je robota, aj to sa robic musí!”
Koľko ľudí tvorí organizačné jadro festivalu? Pomáhali aj dobrovoľníci?
Jadro bolo asi tak osem ľudí, grafici, programátori, hlavný premietač, produkcia, reklama. Väčšinou ľudia, čo robia so mnou vo Filmovom klube Bytča. Sú už vycvičení, vedia makať profesionálne, promptne a zadarmo (úsmev). Takže keď som vyhlásil, že bude festival, tak iba trocha pofrflali a potom makali ako lodné šróby, vedeli, že odmena bude sladká. Na festivale všetci krochkali blahom. Vedel som však, že toto je event, čo bude potrebovať viac ľudského kapitálu, a tak som hodil udicu do vôd potenciálnych dobrovoľníkov, aby sme to zvládli. Pre niektorých z nich to bola prvá dobrovoľnícka skúsenosť a možno si mysleli, že robiť dobrovoľníka nie je makačka. Teraz sedia doma s nohami v lavóre a natierajú si kríže indulónou. Boli statoční.
Ako by si zhodnotil festivalové 4 dni, počas ktorých prebiehali Hviezdne noci? Si spokojný s priebehom akcie? Aký bol počet návštevníkov?
Spolu navštívilo podujatia festivalu asi 600 domácich aj cezpoľných divákov, keď počítam aj tých, ktorí si kúpili čo i len jeden lístok, alebo prišli večer na letné kino v zámku zadarmo. Mali sme však aj jadro festivalu, plus mínus 50 ľudí, ktorí chodili na viac filmov a potom vášnivo o nich diskutovali. Nečakal som, že sa tu vynorí toľko “cinefilov”, bol som z toho v eufórii. Mladí ľudia si rozprávali hlášky z Kapitána Dabača, analyzovali Casablancu a boli paf z nemého Jánošíka od bratov Siakeľovcov. Ľudia z mesta brali na animovaného Zbojníka Jurka trojročné deti a tie ho pozerali s otvorenými ústami. Čakal som, že ľudia budú nad starými filmami točiť nosom, ale naopak sa im to páčilo. Pochopil som, že koncept je omnoho príťažlivejší ako populistické podliezanie latky. Stále sa je čo učiť. Vedel som, že festival nebude fiasko, ale nečakal som, že tam bude taká dobrá atmosféra. Dopadol až podozrivo dobre.
Sú veci, ktoré by si určite chcel zmeniť a zlepšiť?
Možno ani nie. Táto viac-menej nadšenecká a amatérska báza mu dala špeciálne čaro. Často, keď ste „amatér“, tak vkladáte do veci omnoho viac ako platený profesionál, pretože chcete čo najviac zapôsobiť. Festivalu to dodalo neopísateľnú spolupatričnosť, nebolo ten len o samotnom filme, ale o splynutí komunity do vnútra seba samej aj smerom von k svetu. Jasné, že keby sme mali granty a sponzorov, tak by to bolo ľahšie, mohli sme si najať profíkov. To by ale festival už nebol naše dieťa, bolo by to niečo chladné. Takto zostal veľmi osobný a aj ľudia z Bratislavy, Ružomberka, Prievidze, Banskej Bystrice sa tu hneď cítili ako doma. Zrejme, ak bude festival na budúci rok, tak niektoré zložky viac sprofesionalizujeme, ale budeme sa snažiť udržať tú správnu mieru, aby sa z toho nestala nudná kultúrna inštitúcia.
Môžeme sa tešiť na festival aj budúci rok?
Myšlienka zopakovať si to je lákavá. Zároveň som však človek, čo sa rád pozerá dopredu a chce skúšať nové veci. Napadla mi aj varianta iba s jedným ročníkom. Predstavoval som si, že celý život budem robiť festivaly, ale vždy len prvý ročník, pretože pri druhom už ľudia očakývajú niečo, čo zažili minule a môžu byť sklamaní. Hviezdne noci dali vysokú laťku. Bude to ťažké sústo, zároveň je to však neodolateľné. Mám takého túšáka, že budem chvíľu váhať, a potom sa predsa len do ďalšieho ročníka pustíme.
Text: Krištof Budke Foto: Verana Dobal Úvodná foto: Jakub Michel
Pridaj komentár