Rok od roku na Ji.hlavu prichádza viac návštevníkov. Tento rok sa ich akreditovalo 5310, celkovo program navštívilo štyridsať tisíc ľudí. Čo je pre samotný festival veľký úspech, pre bežného diváka môže byť trochu frustrujúce, najmä keď vás odmietnu vpustiť do preplnenej kinosály. Tiež nás, klasicky, privítalo nehostinné počasie typické pre Vysočinu. Prudký vietor, dážď, pocitová teplota minimálne o päť stupňov nižšia ako v zbytku republiky. Ten rozdiel si človek naplno uvedomí pri návrate, keď v zimnom kabáte, kráčajúc po brnenských uliciach, prekvapivo zisťuje, že je skôr leto ako jeseň.

Aj napriek týmto drobným chybičkám sa nenecháte odradiť. Ji.hlava je ako domov, kam sa každoročne tešíte. Zároveň vaša divácka profesionalita rokmi stúpa na kvalite, takže viete čo očakávať a ste na to patrične pripravení. Kvôli niektorým filmom obetujete svoj čas čakaním v rade aj niekoľko desiatok minút pred začiatkom, k ďalším vás priveje vysočinský víchor.

Takto sme sa ocitli na dokumente Pawla Wojtasika „The End and the Means“, ktorý ukazuje jednotlivé zamestnania v indickej kastovnej spoločnosti. Masér, zaklínač hadov, pastier byvolov, pouličný zubár. To sú niektoré z výjavov pracovných činností, ktoré v Indii nie sú cestou k bohatstvu ale hinduistickou meditáciou, zažitými pracovnými rituálmi a technikami. Človek je ako nástroj práce ovládaný vyššou silou. Film využíva observačnú metódu a natáčal sa prevažne v najstaršom indickom meste Váránasí.

Podobne meditatívny charakter má film ruského dokumentaristu Viktora Kossakovského. „Aquarela“ vás zoberie na krásnu púť, kde hlavnou postavou je voda a jej surová sila. Film, natočený neobvyklou rýchlosťou 96 snímkov za sekundu, je varovaním pre ľudstvo, že tomuto živlu sa nemôže zďaleka vyrovnať. Kossakovsky, jeden z najvýraznejších filmových tvorcov so schopnosťou zachytiť každodenné situácie s transcendentnou poetikou, vložil do dramatických záberov hudbu Mozarta, Beethovena či Messiaena. Hudobná zložka však nedotvára atmosféru iba v pozadí, je rovnako dôležitá ako akcia na plátne.

V posledný deň sa premietajú víťazné filmy a reprízy. Víťazom tohtoročnej sekcie Česká radosť je dokument Karla Žaluda „Uzamčený svět“, ktorý pomocou troch aktérov reflektuje život vo väzení.

Zvláštne uznanie dostalo Sólo pro poslance a senátory Terezy Bernátkovej z FAMU, za „radikálne filmové gesto, ktoré svojou priamočiarosťou odhaľuje absenciu politickej imaginácie a necháva divákov v stave tragikomickej opustenosti.“

Ocenenie od študentskej poroty dostal film „Pasažéři“ Jany Borškovej. Tento časozberný dokument, miestami intímne, miestami vecne, ukazuje príbehy niekoľkých detí z detských domovov a ich cestu životom po tom, čo zariadenia opustili.

Ak ste Ji.hlavu nestihli, nezúfajte. V januári dokumentárne premietania pokračujú projektom Česká radosť v českých kinách. Budete mať možnosť vzhliadnuť štyri filmy zo sekcie Česká radosť, medzi nimi „Iluze“, „Máme na víc“, „Dobrý život sokola Bendy“ a už spomínaných „Pasažierov“. A my sa zatiaľ budeme opäť tešiť domov, na 23. ročník MFDF!

This slideshow requires JavaScript.

Text: Denisa Funtíková Foto: Ivan Vlnka

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *