Lucia Sekerková je študentkou piateho ročníku reklamnej fotografie Univerzity Tomáše Bati v Zlíne. Učarovali jej olašské ženy žijúce v Rumunsku. Po zhliadnutí videa, v ktorom vystupovala čarodejnica Rodica, bola rozhodnutá vycestovať a dokumentovať ich svet.

Bakalárska práca, ktorá pri tom vznikla, bola začiatkom veľkého projektu. Neskôr sa Lucia spojila so svojou kamarátkou z detstva, etnologičkou Ivanou Šusterovou zo Slovenskej akadémie vied, ktorá sa dlhodobo venovala olášským Rómom na Slovensku. Preto neváhala a Rumunsko tak precestovali spoločne. Vznikla jedinečná kniha s názvom Ženy predávajúce nádej, ktorá prepája vedu s umením a vy ju ešte stále môžete podporiť na stránkach hithit.com.

DSC_0367

Veľkou pomocou a súčasťou tejto cesty bola fotografka Diana Dobrescu, ktorá pomáhala ako prekladateľka. To, ako celý projekt vznikol, kde si môžete knihu kúpiť a čo v budúcnosti plánuje fotografka Lucia Sekerková, sa môžte dočítať nižšie.

V priestoroch Czech Photo Centra máte možnosť stále zhliadnuť výstavu týchto fotografií a 22.2.2018 o 18:00 hod. sa zúčastniť prednášky a krstu knihy. Ak je Praha pre vás daľeko Stredoeurópsky dom fotografie má naplánovanú vernisáž a predstavenie knihy na 27.2.2018 o 18:00 hod.

Ako si sa dostala k téme rumunských čarodejníc? Aký bol prvotný impulz vycestovať a čo ťa na tom zaujalo tak, že si sa rozhodla túto tému fotograficky spracovať?

Počas bakalárskeho štúdia v Ateliéri Reklamní fotografie Univerzity Tomáše Bati ve Zlíně som premýšľala o študijnom pobyte v rámci Erasmus programu. Moja angličtina nebola zrovna ukážková a bolo mi odporučené smerovať viac na východ 🙂 V tomto to bola náhoda. Rumunsko mi ako krajina bolo sympatické jednak pre krásnu prírodu, ale tiež ma lákalo z časti pre stereotypy, ktoré sa nad touto krajinou stále vznášajú – divoké psy, zaostalosť, nebezpečenstvo. Rumun = Róm, aj také boli predstavy ľudí z môjho okolia.

S Rumunskom je spojená určitá mystika, je to krajina plná rôznych povestí, legiend, ktoré sú často živé dodnes.

V rámci predprípravy na tento pobyt som sa snažila zistiť čo najviac o krajine a nájsť inšpiráciu pre môj ďalší fotografický projekt. Aj som ju našla.

SKV_0538

Na YouTube som objavila dokument o majetných rómskych veštkyniach, ktorých hlavnou predstaviteľkou bola čarodejnica Rodica. Už z tohto videa človek mohol nadobudnúť pocit, že ide o veľmi populárny fenomén. Bola som natoľko fascinovaná, že aj napriek nerealizácii Erasmusu som sa rozhodla preskúmať tento fenomén, a tak som sa vybrala do Bukurešti na vlastnú päsť. Prečo ma fascinovali práve veštkyne? Často som si kládla tú istú otázku, až som prišla k záveru, ktorý je spojený s mojím detstvom. Vyrastala som v kresťanskej rodine a veci spájané s mágiou nám boli vždy prísne zakazované. Pamätám si, ako nám rodičia prízvukovali, že nesmieme čítať horoskopy. Spolu s bratom sme si tajne schovávali babkin Nový čas a čítali si horoskopy (smiech). Myslím, že z dôvodu tohto banálneho zákazu mi to zostalo dodnes – potreba skúšať veci na vlastnej koži a na základe toho si vytvárať vlastné názory.

V malej sále Czech Photo Centra v Prahe sme mali možnosť zúčastniť sa otvorenia výstavy tvojich fotografií, ktoré sú súčasťou pripravovanej knihy Ženy predávajúce nádej, na ktorej si spolupracovala s Ivanou Šusterovou. Na čo sa môžu ľudia tešiť v tejto publikácii?

Ivanka už jednu knihu vydala – Život olašských žien. Raz sme sa niekde na kávičke rozprávali o jej knihe a z Ivanky vyšlo, že si obálku musela fotografovať sama. Prišlo mi to absurdné. Obsahovo je to veľmi zaujímavá knižka a hneď mi napadlo, že by si zaslúžila profesionálnejšie prevedenie. To sme sa rozhodli zrealizovať pri našej spoločnej knihe, zároveň to bol trochu experiment, počas ktorého sme spolu zisťovali, čo funguje a čo nefunguje.

Chceli sme ukázať, že aj odborná kniha môže byť vizuálne zaujímavá, ale aj dobre remeselne prevedená. V dnešnej dobe veľa ľudí siaha po dostupnejších eBookoch, my sme chceli motivovať čitateľa späť ku klasike, ponúknuť mu viac než obsah, ktorý poskytnú aj eBooky, a to napríklad voľbou kvalitného papiera, tlače či spoluprácou so šikovným knižným grafikom… Špecialitou je zlatá oriezka knihy z limitovanej edície, ktorá sa aktuálne predáva na hithit.com

rf_bp_2014_ls_3r_l_sekerkova_zfk300_bukureštské_veštice_0013
Čitateľ môže v knihe nazrieť do ich honosných domovov, do intímnych miestností určených pre klientov, zakúsiť demonštrácie rituálov či zistiť, aké objekty ženy používajú pri svojej práci. Fotografie často reagujú na výskum, ktorý robila práve Ivanka. Z druhej a teda textovej časti sa dozviete o priebehu celého projektu, o marketingu miestnych žien, o ich postavení v rámci rómskej rodiny či rumunskej spoločnosti.

Zaujímali sme sa aj o ich vnímanie viery v Boha a o to, aký má účel sakrálny predmet ako kríž či svätená voda používaná v magickom rituáli.

V knihe nájdete konkrétne popisy rituálov a formuliek, symboliku používaných predmetov, ale aj to, aké problémy trápia klientov, aké sú príznaky „zakliatia“ a akým spôsobom sa dá zvrátiť.

DSC_5884

DSC_6042-Edit

Povieš nám nejakú zaujímavosť, ktorú sa nemôžeme dočítať v knihe?

Nás niečo prekvapovalo každým dňom. Na rómskych zásnubách sme spoznali ďalšiu skupinu žien, ktoré boli ochotné poskytnúť nám rozhovor. Dohodli sme si stretnutie. Gratiela býva v dedine mimo Bukurešte a bez vlastného auta je problematické sa tam vôbec dostať. Navyše nám stretnutie dvakrát zrušila, napríklad z dôvodu, že vonku prší. Chvíľku sme aj uvažovali, či to nezrušíme úplne, ale Gratiela nám navrhla, že pre nás príde autom. Vyzdvihla nás, ako sľúbila, a odviezla k sebe domov. Viac než len seriózny rozhovor sme dostali aj miestnu pálenku a bohaté pohostenie: šunky, syry, klobásy a koláče zo zásnub.

Medzitým, čo sa Gratiela pripravovala na fotografovanie, jej sestra nás vytiahla von na dvor. Tam prebiehala domáca diskotéka v rytmoch Manele band. Jej sestra Irina na nás autoritatívne kričala: „Poďme, tancuj! tancuj!“ Všetky pohľady sa upierali na nás a sledovali, čo urobíme. Tancovali sme. Boli sme tak trochu atrakcia, tri biele tancujúce gadžovky na ich dvore. Samozrejme, bolo nutné nás opäť natočiť live na Facebook. Aj takto sme pracovali (smiech).

SKV_1065

Prezradíš nám, ako si sa ku konkrétnym čarodejniciam dostala? Prebehla aj nejaká selekcia? Alebo práve naopak, bola si rada za každý kontakt? Ako si ich presvedčila, aby spolupracovatli na tomto projekte?

Prvá cesta sa uskutočnila v auguste 2013. Spoločnosť mi robili ešte dve kamarátky. Prostredníctvom couchsurfingu som si v Bukurešti našla kamaráta Cosmina, ktorý bol ochotný robiť mi prekladateľa a pomáhal mi aj organizačne. Bolo pomerne jednoduché ich kontaktovať, skoro v každom časopise mali inzerciu. Stačilo vytočiť číslo, zavolať a dohodnúť si termín. V okrajových častiach Bukurešte sa nachádzali podomácky vyrobené reklamné tabule, pútače s menom a telefónnym číslom čarodejnice.

V súčasnosti sa reklama z ulice presunula na sociálne siete. Facebook, či Instagram sú dnes bežnými propagačnými nástrojmi čarodejnice.

Stačí do prehliadača vo facebooku napísať rumunské slová ako vrăjitoare, tămăduitoare, ghicitoare a objaví sa široká ponuka možností. Profily sa hneď na začiatku snažia uistiť o správnosti voľby slovami ako: garancia výsledku, jediná autentická čarodejnica…

SKV_0400

Moja počiatočná skúsenosť bola taká, že ženy buď pýtali peniaze alebo chceli pocit exkluzivity. Pristúpili na spoluprácu zdarma, ale pod podmienkou, že budem fotografovať len v ich úzkom rodinnom kruhu. Moja bakálarska práca spočívala teda len v portrétoch žien z rodiny Marie Campiny. Po tom, čo sa pridala do projektu Ivanka, dohodli sme si presné pravidlá, podľa ktorých budeme postupovať. Za účelom knihy sme sa potrebovali dostať do viacerých rodín.

Hneď na začiatku sme zistili, že je pre ne veľmi dôležitá prezentácia sa na Facebooku, na ktorom zdieľajú aj videá z rituálov. Často si s nami chceli urobiť spoločnú fotografiu alebo nás aj natočiť live, ako s nimi robíme rozhovor, občas sme pózovali ako klientky práve za účelom ich prezentácie sa na sociálnych sieťach.

NEZABUDNI

Tým, že sme to akceptovali a vyšli im v ústrety, ženy nám väčšinou poskytli dostatok priestoru pre našu prácu. Pre mňa ako fotografku to bolo často náročné, hlavne počas demonštrácií rituálov, keď ženy mali pocit, že som ich súkromná fotografka a mali tendenciu organizovať moju prácu tak, aby zodpovedala ich predstavám. Mojou predstava bolo byť tichým pozorovateľom a nevstupovať do diania, pretože som mala pocit, že to narušuje autenticitu situácie. Veľmi rýchlo som pochopila, že to týmto spôsobom nebude fungovať, a že nie sme súčasťou „pravých“ rituálov, ale len akýchsi demonštrácií a tak som pristúpila na ich predstavy. Spätne môžem povedať, že to bola dobrá voľba. Ženy zdieľali naše fotografie a vďaka tomu sa nám otvárali stále nové a nové dvere.

Neskôr nás kontaktovali aj ženy samy a pozývali nás k sebe domov.

Pár takýchto žien sme navštívili, ale, bohužiaľ, väčšinou v týchto prípadoch naozaj išlo len o ich vlastnú prezentáciu a na základe ich odpovedí typu: „to je tajné“ som mala pocit, že s touto prácou ešte len začínajú – snažia sa ju naučiť, nezdedili žiaden „dar“ v zmysle, ako nám ho prezentovali ženy, v ktorých rodinách sa traduje z generácie na generáciu. Uprednostnili sme ženy, ktoré si tento „dar“ predávajú naprieč generáciami, teda mali skúsenosti a vedeli jednotlivé veci podrobne vysvetliť. Len dve ženy, ktoré sme kontaktovali, nás odmietli a požadovali peniaze. Išlo práve o Rodicu z videa, ktorá ma priviedla k tejto téme. Za rozhovor si pýtala presne 330 dolárov. Celkovo sa nám podarilo urobiť rozhovory s 30-timi ženami, k niektorým sme sa opätovne mohli vracať.

Plánuješ na tomto projekte v budúcnosti pokračovať?

Rada by som sa do Rumunska vrátila, bolo by pre mňa zaujímavé sledovať znova zmeny tohto fenoménu s odstupom niekoľkých rokov. Určite chcem však ďalej spolupracovať s Ivankou, či už na tomto projekte alebo na inom. Ivankina práca – výskum, ktorý medzi ženami robila, ovplyvnila a obohatila aj môj fotografický súbor, ktorý nezostal len pri pôvodných portrétoch, ale posunul sa ďalej, vypovedá komplexnejšie o danom fenoméne. Vďaka Ivanke som viac spoznala rómsku kultúru, ich tradície a porozumela som tak veľa veciam, ktoré som počas prvých ciest nechápala. Myslím, že môžem povedať, že ani jedna z nás nie je príliš individualistický typ, máme radi spoluprácu v tíme, ale zase len v tom dobrom tíme 🙂 Všetky tri sme si ľudsky veľmi sadli. Teraz hovorím aj o našej prekladateľke Dianke Dobrescu, ktorá má tiež obrovské zásluhy na tom, že sme mohli projekt dotiahnuť dokonca.

Takže, dievčatá, ďakujem.

SKV_9060

SKV_9146

SKV_9322

Okrem projektu rumunských čarodejníc pracuješ aj na niečom inom? Máš už nejakú tému, ktorá ťa zaujala, ako táto pred rokmi, a chcela by si sa jej v budúcnosti venovať?

Momentálne pracujem na menej príjemnom projekte, akým je teoretická diplomová práca. Potom si dám trošku psychohygienu a potom sa vydám, aby som konečne naplnila veštbu.

Otázky: Mária Karľaková Všetky fotky: Lucia Sekerková

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *