Lucia Oleňová, je výtvarníčka, ktorá žije a tvorí v Bratislave. Momentálne študuje na Vysokej škole výtvarných umení, v IV. ateliéry Ivana Csudaia. Našli sme ju cez jej Instagram, ktorý aktívne využíva ako svoje portfólio, aj na fotografie z procesu tvorby. Zaujal nás konštantný vývoj a zmena štýlu v diele tejto mladej autorky. V apríli sme si Luciu Oleňovú zavolali na festival Academia Film Olomouc, kde pripravila špeciálny VJ-ing pre koncert Tante Elze.
V bratislavskej Flatgallery prebieha od 11. do 31. augusta výstava „Nekonečná Modrá / Infinite Blue„
Najprv tvorila pestré, farebné abstraktné maľby, ktoré pripomínali tvar dúhy; neskôr sa jej paleta začala ponárať do temnejších farieb, až v jednej fáze Lucia maľovala takmer len čierne obrazy. Cez minimalistické geometrické útvary vyplnené zväčša červenou, či modrou, začala prechádzať znovu do farebných, jednoduchých útvarov.
„Zaujíma ma vnímanie priestoru pokračujúcej plochy a smeru línie cez končiacu hranu obrazu. Tvar, ktorý neexistuje v realite, iba v predstavivosti. Predstavujem si jeho smerovanie a nekonečný rozptyl.“ – Lucia Oleňová
„Prvú fázu – hmotu – nemôžem zmeniť, ale dokážem ju, v ďalšom vývoji ovplyvniť a vnímať zmeny, ktoré mi nasledujú a formujú mi vo výsledku celok. Nechávam sa ovplyvňovať zmenami v čase, procese, no stále zachovávam prvú ideu, čo od obrazu očakávam. Postupne ako sa situácia mení, vyvíja, tak isto sa môj obraz mení, dokončuje, tvorí sa, pribúda ubúda, vrství. Deje sa, vyvíja v časom úseku niekedy trvajúcom mesiac, niekedy hodinu.“
„Vlastne sú to prvky všedného života, situácie ktoré sa stávajú denno-denne, myšlienky, city, udalosti, ktoré sa mi stávajú. Každodenné cesty, tie isté situácie, maličkosti ktoré ovplyvňujú veľké celky, zmeny v týchto celkoch sa stavajú výraznejšie a ovplyvnia ďalší vývoj, ale stále je prítomný predchádzajúci moment, zdanie skutočnosti klamlivé smerovanie, následne uvedomie, neschopnosť to zmeniť bez toho aby bola viditeľná stopa.“
„Jednotlivé obrazy, ako sú vyskladané po formálnej stránke, reflektujú vždy len súčasnú podobu myslenia v akom sa nachádzam vo vzťahu k okolitému svetu. Tento zážitok sa pre mňa stáva na ploche viditeľný v súčasnosti, no abstraktný v budúcnosti. To je tá možnosť predstavy o ďalšom smerovaní, môžem predvídať smer pohybu no nedokážem ho kontrolovať.“
–
Úvodný text: Krištof Budke / Úrivky z anotácie výstavy: Lucia Oleňová
Pridaj komentár