Sme späť s novým článkom z našej dlhodobej série, kde predstavujeme mladých a talentovaných vizuálnych umelcov zo Slovenska ale aj celého sveta. Minule sme priniesli rozhovor s Karatínou Janečkovou-Walshe či holandskou grafickou dizajnérkou Lyanne Tonk.

Prečítajte si teraz rozhovor s bratislavskou maliarkou Luciou Oleňovou, ktorá momentálne študuje na Vysokej škole výtvarných umení, v IV. ateliéry Ivana Csudaia. Našli sme ju cez jej Instagram, ktorý aktívne využíva ako svoje portfólio, aj na fotografie z jej procesu tvorby. Zaujal nás konštantný vývoj a zmena štýlu v diele tejto mladej autorky. Najprv tvorila pestré, farebné abstraktné maľby, ktoré pripomínali tvar dúhy; neskôr sa jej paleta začala ponárať do temnejších farieb, až v jednej fáze Lucia maľovala takmer len čierne obrazy. Cez minimalistické geometrické útvary a obdĺžniky, vyplnené zväčša červenou, či modrou, začala prechádzať znovu do farebných, jednoduchých útvarov. Kde sa jej štýl bude vyvíjať v budúcnosti?

MG_6174-744x496

Pamätáš si na časy, keď si sa začala venovať umeniu? Kreslila si už od tvojho ranného detstva?

Každý, kto ma pozná od detstva, či už učiteľka v škôlke alebo spolužiaci zo základky, by ma opísal ako dievča, ktoré maľovalo. V detstve som bola tichšia introvertnejšia žiačka, ktorá v škôlke zakopávala formičky do piesku tak, aby si poobede mohla so sestrou modelovať koláčiky z piesku. Spomínam si na škôlkarské časy, keď som namiesto sladkosti od mamy žiadala maľovanky a keď som ich už všetky vyfarbila, tak som si prekreslila na čistý papier motív a vymaľovala.

Ako dieťa som navštevovala logopedičku, ktorá mi dala knižku, niečo ako pracovný zošit s rôznymi úlohami. Na ďalšie sedenie som si mala vymaľovať psíkov a ja som ich všetkých vymaľovala nazeleno. Z mojej strany to bol vedomý zásah, no psychologička to hodnotila ako podivné. Výtvarné umenie je pre mňa moja osobnosť. Minulá, súčasná, budúca.

17903585_1551149031564184_9143754915082117753_n

Kedy nastal ten zlomový moment, keď si si povedala, že sa chceš naplno venovať maľbe ?

Ozajstný zlomový bod u mňa nastal po druhom neúspešnom prijímacom pohovore na VŠVU. To bol čas analyzovania svojich ambícií, vášní a schopností. Ale odpoveď som vedela vždy, či už v zlých časoch alebo v tých dobrých. Maľba ma vždy podržala a bola, a stále aj je, jedinou odpoveďou. Spomínam si na komentár na moju prácu v začiatkoch prijímačiek na VŠVU, ktorý ma neodradil bojovať ďalej za svoje sny. Citujem: “Tvoje maľby sú ako kocky na Hviezdoslavovom námestí, teda ničím výnimočné.” Na mňa to malo skôr opačný efekt a začala som makať na svojom vyjadrení, postoji a názore skrz maľbu. A ono to fungovalo. Som vďačná za každý takýto moment, ktorý ma núti ísť a nezaspať. No a o 6 mesiacov ma čaká štipendijné štúdium súčasnej maľby v Anglicku.

V akom ateliéri momentálne študuješ/tvoríš? Si spokojná so štúdiom a myslíš si, že ti škola pomáha postupne rozvíjať tvoj autorský podpis?

Momentálne študujem maľbu v bratislavskej VŠVU v IV. ateliéri u profesora Ivana Csudaia. V najkrajšom ateliéri v škole, vždy slnečným s historickým krbom, ktorý vytvára krásnu atmosféru. Zdanie je romantické, ale nepraktické. S výhľadom do ulice ponúka súkromie a pokoj na tvorbu. Za seba môžem povedať, že štúdium napĺňa moje očakávania, mohla by som tvrdiť aj opak, ale vždy je to o tom, s čím prídeš ty.  Čo si ochotný ponúknuť, tak to sa na oplátku vráti tebe, s profesorom je to stále len v pozitívnej konečnej ceste. Samozrejme, nikto ti nebude vravieť, čo máš robiť, to nikto ani nechce. Občas ochutnáš citrón, ale je na tebe, či si pridáš aj med. O tom to celé je, o tebe samotnom, profesor ťa len posúva po tvojej ceste, ktorú si už ale musím došliapať ďalej sama. Občas sa stratím a super na tom je to, že vždy sa nájdu aj spolužiaci/kamaráti, ktorí ťa usmernia. Svoj progres si treba odmaľovať hlavne v období, keď ani sám nevieš, kadiaľ sa vydať. Je to neustála cesta vlastného výskumu a usporiadania v sebe samom. Ale áno, škola je mi v tomto výskumníckom štádiu nápomocná.

20160310_102618

20160310_102624

Bez názvu, olej na plátne / 2016

Si spokojná so svojimi aktuálnymi plátnami, alebo cítiš konkrétne nedostatky, na ktorých chceš pracovať?

Neustále spochybňujem svoju maľbu, vždy sa nájdu nedostatky, a to je na tom super. Mám čo zlepšovať, posúvať sa ďalej, rozvíjať svoj autorský program. Milujem, keď mi každá jedna maľba ponúkne odpoveď pre ďalšiu. Pre mňa všetky maľby nemusia v konečnom výsledku dopadnúť absolútne perfektne. Hodnotnou prácou sa stane vtedy, ak viem, že som do maľby dala čo i len štipku zo seba, a to mi stačí.

Profesor mi občas kladie otázky, čo sa stalo s tým obrazom a ja nič, len nebol hotový. Niektoré plátna mi trvajú aj mesiac a pritom sú tam len čiarky na dva ťahy. Stáva sa mi, že pokazený obraz odložím, o pár týždňov sa k nemu opätovne vrátim a hneď viem, čo sním ďalej. Nakoniec sa z neho stane úplný „masterpiece“.

Aj skúšobné paletky si dokončujem, tie mi ponúkajú inú rovinu v tvorbe, pri ich maľovaní nemám žiaden rešpekt a v tom sa stávajú ľahké, svieže, keď do nich zasiahnem už premyslenou formou. Je to rôzne, všetky tie nedostatky ti ponúkajú riešenia, odpovede, možné cesty. Premýšľanie a následné analyzovanie, prečo sa to stáva (ne)chybou.

Počúvaš pri tvorbe hudbu? Akých interpretov preferuješ? Môžeš nám prezradiť aj konkrétne songy, ktoré si púšťaš?

Pri tvorení počúvam hudbu skoro stále, ale aj pri samotnom maľovaní alebo len pri jazde v autobuse počas premýšľania o tvorbe. Mám veľmi rada klasiku napríklad taký Max Richter. Naposledy som si pustila Nicka Cavea. Môže byť Bonobo, Hammock, John HopkinsPri tvorbe skôr inklinujem k deep, pokojnejšej. Niekedy si ale nevyberiem, keď vedľajší ateliér pustí Lanu del Rey, ani hlasitosť na maximum nezaberá. Sú však dni, keď potrebujem iba ticho alebo si pustím podľa nálady Spotify, občas aj Rádio_FM.

Akých aktuálnych umelcov alebo webmagazíny/kolektívy sleduješ? Inšpiruje ťa aj tvorba nejakých konkrétnych maliarov, alebo sa snažíš vyvíjať svoj 100 % vlastný štýl, nehľadiac na ostatné diela?

Veľmi jednoducho: na Instagrame od rôznych umelcov, galérie známych i neznámych pri rannej káve. A po tom, ako sa mi podarí vidieť ich aj naživo, o to lepšie. Rada sledujem aj svoj rybníček, v ktorom sa nachádzam, samozrejme, sledujem slovenskú scénu. Svetoví umelci mi dávajú veľkú dávku inšpirácie od použitia materiálu až po jednoduchú kresbu. V rámci cestovania sa vždy snažím popozerať, čo sa dá.

Stále sa dá zájsť do Viedne, čo je veľmi fajn, lebo tam sa dá často natrafiť na skvelé veci. Naposledy som tam našla môjho obľúbeného súčasníka síce staršej generácie Seana Scullyho. Takisto ma bavia starí majstri, skvelý Rothko, Judd, Newman, Tapiest. Taliani Lucio Fontana, Alberto Burri… (donekonečna). Je toho neskutočne veľa. Trebárs aj v krajinomaľbe sa inšpirujem obrazmi, čo majú dušu a sú pre mňa novou energiou do tvorby. Dodávajú mi odvahu a vieru v myšlienku, keď niečo miluješ, stojí o to bojovať.

MG_5796-744x598

Self-portrait (Lucy) / 75 x 60 cm / olej na plátne / 2016

Vo svojom poslednom období často pracuješ s čiernou farbou. Čo pre teba symbolizuje?

Popravde, ja som sa vždy bála používať čiernu farbu. Minulý rok som ju vylučovala. A teraz sa jej nemôžem nasýtiť. Čierna mi pomáha vyjadriť, hádam, všetko. Je to veľmi tvárna farba, dokážem ňou povedať absolútnu temnotu, ale aj krásne teplo. Všetko je to o správnej kombinácií farebnosti, citlivosti a voľbe materiálu. Používam kombinácie čiernej a každá je inej povahy matériepasty, akryl, olej. Dá sa dokonca miešať. Ďalej mi ponúka škálu šedej, modrej. Aj čo sa týka módy, najradšej sa obliekam do čiernej. Je to krásna rafinovaná elegancia.

17629786_1533613563317731_8461267570602638260_n

Na tvojej stránke je jasne vidieť, že pracuješ v rôznych maliarskych etapách/obdobiach. Pred rokom si tvorila farebné abstraktné plátna, teraz sú to skôr geometrické tvary v čiernej alebo červenej farbe. Ako by si to vedela popísať? Vždy skúmaš nejakú konkrétnu tému, a potom ideš zasa niekde inde? Snažíš sa takto posúvať tvoj štýl ďalej?

Hoci na začiatku štúdia by som si ani len nepomyslela, že moja maľba začne byť reduktívna, hmotná a čierna. Prešla som dlhú cestu do súčasnej podoby mojej maľby. Moja aktuálna tvorba má za sebou neskutočné množstvo pokusov a omylov. Skúmala som techniky, experimentovala som s kombináciou materiálu v obraze, dokonca som sypala na plátno suchý pigment. Prešla som si rôznymi motívmi. Na začiatku štúdia to boli skôr krajiny, potom figúra, portréty, medzi tým to vždy vyústilo do reduktívnej abstraktnej formy, ktorú som v tom čase ešte v sebe potláčala. Bol to akýsi strach z jednoduchosti. Ale opak je pravdou.

V začiatkoch som mala akúsi tendenciu vkladať do obrazu o niečo viac zbytočností. Postupom času som si začínala uvedomovať takéto zbytočnosti v mojej tvorbe a urobila som míľový krok vpred v myslení, čo oslobodilo moje premýšľanie o maľbe.

Baví ma sledovanie tvaru, ktorý sa pretvára do plochy, smer línie, pohyb. Premýšľam o smere pohybu, línie, tekutosti, hmote, farbe, zakrývaní, odkrývaní, priepustnosti. V súčasnej dobe pracujem na svojom osobnom prejave a pracujem dovtedy, kým nedosiahnem želaný výsledok.

MG_4867-744x496

Sledujte Luciu Oleňovú aj na jej Instagrame či webovej stránke.

Otázky: Krištof Budke

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *