Pred niekoľkými dňami sa v pražskom Studiu Hrdinů udiala mnohými očakávaná premiéra performance Thriller od hudobníka, producenta a konceptuálneho umelca Deana Blunta. Projekt vytváraný v spolupráci s kultúrnou platformou PAF, zaoberajúcou sa súčasným audiovizuálnym umením, bol predstavený v unikátnom znení. Spolu s ďalšími dvoma kolaborovanými performance Never Broke Again 2K18 a Megamegawhitething sa mal totižto odohrať iba vo vybraných mestách – v Prahe, Olomouci a New Yorku. Okolo akcie krúžila do posledného momentu neistota a prehnaný záujem samotnej veľkosti mena Dean Blunt, momentálne jednej z najvýraznejších postáv súčasnej avantgardnej hudby. Otázky o čo vlastne pôjde, aký bude formát či koncept predstavenia neboli jasné. Udržiavanie napätia z neistoty je dobrý základ k možnostiam nepredvídateľnosti zámeru umelca a autentického prekvapenia počas jeho samotnej show. Problémom však môže byť, pokiaľ sa táto neistota nevytratí ani po jeho ukončení.

Performance Thriller začala už pri samotnom vstupe do maximálne zadymených priestorov divadla v podzemí Veletržného Paláca. Scéna reflektujúca kult. Pódium plné sviečok, honosných ľalií a hudobný motív melodicky sa opakujúcej frekvencie huslí v pozadí. Diváci si sadajú na schody, má to formu divadla… Po niekoľkých minútach sa radikálne menia svetlá z tmavej hmly, ktorá docieľuje jemnú dezorientáciu vnímania, na žiarivý celoplošný zásah. Hudba sa mení takisto, začína koncert.

Počas celého koncertu (z dôvodu silných svetiel centrovaných do publika) nie je možné vidieť hudobníkov, a teda ani samotného Deana Blunta. Spôsob nasvietenia momentálne celkom obvyklý. V určitých aspektoch sympatický kvôli hlavnému sústredeniu sa na hudbu – tvorbu umelca, a nie na jeho osobu. Vizuálna neprítomnosť hudobníkov donucuje divákov vnímať priestor ako zdieľané vákuum zahalené hmlou a hutnými zvukovými plochami. Pocit komplexnosti v priestore, a to tak ako v smere hudobnom, tak aj pocitovom a vizuálnom. Jednotlivé skladby sa menia striktne. Bez zvukovej podobnosti, jednoducho prechádzajú z jednej na druhú. Typ prechodov, ktorý poukazuje na každý track ako samostatnú jednotku.

Jednotlivé skladby odznievajú čistým zvukovým prejavom, postupne tak, ako Bluntova posledne vydaná, 15 minútová nahrávka Soul on Fire.  Akustická rovina skladieb produkovaná elektronickou formou znie vierohodne. Kombinácia ženského a mužského spevu s občasným recitačným prejavom dodáva celkovému vyzneniu skladieb úprimnosť a priamu výpovednú hodnotu textov. V určitých momentoch sa jednotlivé roviny zvukov dvíhajú na tak vysokú úroveň, až uzatvárajú samotných poslucháčov do bubliny vibrácií a gradujúcich tónov. Meditácia ukončená zvratom zvláštnej performance – muža v bielej košeli nekontrolovane pobehujúcom medzi divákmi s krikom, počas ktorého nikto úplne nechápe o čo ide. Nečakané ukončenie predstavenia. Radikálny koniec bez možnosti reakcie publika. Formát ďaleko odlišujúci sa od škatuliek koncertu, divadla či performance. Nezaraditeľnosť a pochybnosti sa naplno pretavujú do divákov, ktorých reakciou na ukončenú show je niekoľkominútové ticho s pár trápnymi pokusmi o potlesk. Moment, ktorého napätie prechádza do pocitov neistoty a nepríjemnosti. Diváci jednoducho odmietli prijať koniec.

To, či bol Thriller Daena Blunta audiovizuálnou show, divadelným performance alebo koncertom sme sa nedozvedeli. Je však jasné, že ani jeden z týchto konceptov nebol svojprávny, samostatne vypovedajúci, alebo aspoň natoľko prepracovaný aby dokázal dať divákom počas plochy 20tich minút minimálne taký zážitok, aký očakávali. Prepálené očakávania boli pri tomto podujatí zjavné. Pocit, že ľudia idú na Deana Blunta, uznávaného európskeho umelca ich sklamal po tom, čo hudba prestala hrať. Časové rozmedzie a dramaturgické spracovanie predstavenia sa vymykalo, no zároveň predviedlo svojský formát prezentácie krátkeho hudobného celku s totálnou nekompromisnosťou voči divákom. Rozporuplnosť performance mohla byť prínosná, otázkou však je, či šokovanie, alebo skôr sklamanie vlastných fanúšikov je tou správnou cestou. Na druhej strane vzniknutá situácia neospravedlňuje ani samotných divákov, ktorí kvôli svojím predstavám neboli schopní prijať dĺžku a koncept dobre odohranej hudobnej sekvencie s nápaditou scénografiou, a to aj napriek tomu, že sa považujú za „nemainstremových“ konzumentov súčasného umenia.

Text: Klára Mamojková / Foto: PAF

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *