Slovenská grafická škola, reprezentovaná osobnosťou a dielom Albína Brunovského, má v našich dejinách umenia neotrasiteľné postavenie. Výstava Drsná škola s touto tradíciou nepriamo súvisí, resp. konfrontuje sa s ňou a predstavuje protipól grafického myslenia a prístupu k médiu v súčasnosti u autorov s dátumom narodenia po roku 1970.
Výstava Drsná škola je zameraná na výskum súčasných podôb média grafiky a ich porovnanie s tradíciou grafického žánru u nás minulých dekád 20. storočia
Výstava, aj keď vedome a programovo venujúca sa grafike, je v širšom kontexte aj o súčasnom umení ako takom: o jeho hraniciach a presahoch, vstrebávaní rôznych žánrov, ich permutovaní, žonglovaní s nimi a o ich historizovaní. Ten grafický prešiel v aktuálnom sofistikovanom, pluralitnom, postprodukčnom a hranice prekračujúcom svete umenia svojím vývojom, pričom vybraní vystavujúci autori sa celkom odklonili od remeselne dokonalých suchých ihiel, ktoré sú s grafickým žánrom v našom prostredí obvykle spájané.
Názov Drsná škola, vypožičaný z literatúry (Hard Boiled School) je tak trochu licenciou, na druhej strane však naozaj pomenúva rozpoznateľnú tendenciu v súčasnom umení. Koncepcia výstavy, ktorá je výsledkom opakovaného premýšľania, zvažovania, škrtania a dopĺňania autorov, je postavená tak, aby túto tendenciu rozpoznala a autorsky podchytila.
Práve preto bola výsledná zostava „okresaná“ na šesť autorov: Erika Bindera (1974), Jana Čumlivského (1978), Emila Drličiaka (1973), Pala Čejku (1973), Juraja Horvátha (1975) a Tomáša Klepocha (1981).
Emil Drličiak: Edison. 1992
Juraj Horváth: Veľký spánok. Syn karty poštovej. 1994
Tvorbu a osobnosti zúčastnených umelcov mnoho spája, aj keď niektoré spojitosti nemusia byť prvoplánovo zrejmé. Výber prezentuje relevantné vzťahy a možné presahy grafiky k voľnému umeniu (Binder), ku konceptuálnej typografii (Drličiak), k „absolútnej grafike“ (Klepoch), k úžitkovej grafike (Horváth), k dejinám umenia (Čejka) a k základom grafiky a ich presahom (Čumlivski).
Pre protagonistov Drsnej školy je grafika každodennou nutnosťou, prirodzeným spôsobom výtvarného myslenia. Formálne im je vlastné zaujatie linorytom a v menšej miere drevorytom. Rýpané linky sú robustné, priznávajúce stopu nástroja.
Emil Drličiak: Proces. 1991 / 1992
Výstava je príležitosťou sformovania „skupiny“, ktorá spolu v takomto zložení nikdy predtým nevystavovala a je postavená tematicky i podľa jednotlivých autorov. Výber je podriadený definícii školy, ale prezentácie v rámci výstavy sú pripravené monograficky. Každý zo zúčastnených autorov pracuje vo vyčlenenom priestore, čomu bola podriadená aj príprava výstavy, ktorá pripomínala skôr tvorivé sympózium. Výsledkom sú invenčné autorské kolekcie.
Vybraní výtvarníci nikdy nebudú tvoriť mainstream – neformujú hlavný prúd dejín umenia, nezaznamenávajú senzačné predaje. Sú však relevantnou platformou, tvoriacou konzistentné kultúrne podhubie a generujúcou nebadané, ale vplyvné odchýlky nevyhnutné pre zdravé fungovanie scény.
Palo Čejka: Vplyv tohto na hento a tamtoho na toto, 2010
Okrem šestice autorov, predstaviteľov Drsnej školy, sa na výstave objavia aj diela – grafiky klasikov zo zbierok slovenských galérií, počnúc Albrechtom Dürerom cez Ľudovíta Fullu, Ernesta Zmetáka, Oresta Dubaya, Eugena Kréna až po Albína Brunovského.
Edičná podpora výstavy
Drsná škola – a iné historky zo súčasnej grafiky. Texty Alexandra Kusá a Lucia Gavulová, poviedka Rydlo Petra Lomnického; bibliografickú časť pripravila Darina Šabová. Layout a grafický dizajn: Jan Čumlivski. Publikácia v rozsahu 504 strán. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2017
Vstup na výstavy v Bratislave je aj v roku 2017 voľný!
–
Pridaj komentár