Alexandra Barth sa narodila v Malackách a v roku 2013 úspešne skončila štúdium maľby na VŠVU v Bratislave v ateliéri prof. Ivana Csudaia. Momentálne žije a tvorí v Bratislave. Absolvovala množstvo výstav najmä na Slovensku, výraznejšie sa jej podarilo zviditeľniť pred rokom najmä výstavou „Pokoj“ v ateliéroch PRFR.
Alexandra pre nás urobila aj exkluzívny hudobný playlist. Pustite si k článku hudobný výber od samotnej výtvarníčky ► bit.ly/BarthPlaylist ◄
Aktuálne sa venuje maľbe a technike vyrezávaných šablón a spreja. V jej tvorbe je dominantná téma jej vlastných portrétov v rôznych životných situáciách a priestoroch. Alexandra je v našom rozhovore veľmi otvorená a tak ľahko nadobudneme pocit, že ju poznáme o niečo viac. Cez email nám povedala o svojich inšpiráciách, petržalskom živote, obľúbenej hudbe, ale aj o tom, ako sa darí predávať obrazy na Slovensku.
Určite si pozrite viac prác od Alexandry Barth aj na jej webstránke.
Foto: Lucia / Hemmet
Alexandra, tvoja tvorba postupne získala svoj typický autorský podpis. Keď sa pozriem na obraz “V práci” viem, že je od teba. Bol to zdĺhavý, prípadne náročný proces dostať sa tam kde si teraz?
Ten rukopis sa vytváral postupne odkedy som sa začala venovať tvorbe a vyvíja sa stále. Na škole človek skúša rôzne formálne postupy až kým si nenájde taký, akým sa vie vyjadriť najpresnejšie, taký, v ktorom vidí pre seba najviac možností, ktoré túži preskúmať. Ten môj výrazný formálny posun prišiel asi ako reakcia na potrebu hľadania vhodnejšieho rukopisu pre nové témy. Začala som si uvedomovať, ako ma obmedzuje potreba vychádzať z fotografie. Potrebovala som nájsť spôsob, pomocou ktorého to môžem navrhovať celé z hlavy, vytvoriť si iné vizuálne tvaroslovie, ktoré mi umožní ten obraz skonštruovať podľa vlastných pravidiel.
“V práci”, akryl na plátne, 130x100cm
Tvoje farebné plochy a jednoduché línie v obrazoch pripomínajú miestami plagáty, alebo grafické práce – je to tvoj zámer? Ako píšeš na svojej stránke: “V návrhu redukujem detaily až na jadro, ktoré je nutné na prenesenie zamýšľaného obsahu, trochu, akoby som sa snažila vytvoriť z predmetov a postáv ich logá.”
Tá spomínaná redukcia, abstrahovanie, súvisí s vyššie spomínaným hľadaním vlastného tvaroslovia s oslobodzovaním sa od toho ako veci vyzerajú reálne, od konkrétností. Aj v bežnej realite mám tendenciu vnímať skôr obrysy vecí a kontrasty, v tom čo vidím hľadám jasné kompozičné členenie a mám aj trochu obsesiu usporiadavať veci okolo seba tak, aby ma niečo nerušilo. A nemám tým na mysli klasickú poriadkumilovnosť 🙂
Venuješ sa aj grafickému dizajnu, inšpirujú ťa aj konkrétny grafický dizajnéri?
Dôvod prečo som sa nestala grafickým dizajnérom je to, že ten dizajn sa odvíja od nejakej funkcie – je účelný a je robený pre niekoho, pre niečo.
Maľba je totálne individualistická, nemusí komunikovať jasnú správu, nespracúvaš v nej tému zadanú zvonka, je hotová kedy si ty povieš a nemusíš na nej spolupracovať so žiadnou ďalšou osobou.
Nevyhýbam sa však niektorým zákazkam na ilustrácie, je to pre mňa fajn výzva. Skúsiť reflektovať tému danú zvonka tak aby niesla zároveň môj pohľad na vec. Čo sa týka inšpirácie z tohto poľa, tak sú to art deco plagáty, reklamy zo 60-tych, filmové a propagandistické plagáty a pod. Tam je práve vidieť tá potreba vizuálnej úspornosti, ktorá spôsobuje, že vizuál je úderný, tie tvary ti ostanú v pamäti.
Ako vyzerá zvyčajne tvoj tvorivý proces? Čo sú tvoje ideálne pracovné podmienky?
Aby som sa mohla sústrediť, potrebujem robiť v ateliéri, v ktorom som sama. Tento druh „práce“ ide lepšie ak sa nemusíš prispôsobovať niekomu druhému. Momentálne mám 25 metrov štvorcových len pre seba, kde mám počítač a tablet, lacnú atramentovú tlačiareň a starý meotar. A samozrejme všetky potrebné veci ako štetce, plátno, farby. Nesmú chýbať ani reproduktory, rýchlovarná konvica, ventilátor a ohrievač. Nemôže tam byť zákaz fajčenia. Takže to všetko nevyhnutne potrebujem. Asi preto ma až tak nelákajú rezidenčné pobyty v zahraničí.
Je pre teba pri maľovaní dôležitá aj hudba? Čo najradšej počúvaš, akí sú tvoji obľúbení interpreti?
Počúvam audioknihy, to je pri takejto „autistickej“ činnosti ideálny spoločník aby vám nepreskočilo. Hudba je tiež dôležitá, stále potrebujem niečo nové (ďakujem bohu za Spotify). Škála je pomerne široká, počúvam starý soul a jazz ako Peggy Lee, Bo Didley, gitarovky ako Soft Moon, White Stripes, KVB, Radiohead, francúzsky 60’s pop Jacques Dutronc, ale tiež deep house, techno a nedefinovateľná elektronika Shlohmo, Swayzak, Solomun. V tejto sekcii elektroniky je toho strašne veľa, väčšinou ma baví len pár trackov, nie celá produkcia.
Pred 4 rokmi si bola súčasťou aj dnes populárnej show „Nákupné maniačky“. Prečo si sa tam prihlásila? Kvôli inšpirácii alebo len zo zábavy?
Vtedy to bol nový formát, ktorý som videla na nemeckej TV a tam to vyzeralo celkom cool – nakúpiš si handry za veľa peňazí a málo námahy (v skutočnosti to zas tak výhodné nebolo). Taktiež ma zaujímalo ako fungujú reality shows, aký je v tom pomer reality a umelého konštruktu a čo to spraví so mnou. Takže zo zvedavosti a z chamtivosti. A bola to aj šoková terapia pre moju hanblivosť a strach z verejnej mienky.
Nočný výlet, akryl na plátne, 80x140cm
Je pre teba náročné žiť z predaja obrazov na Slovensku? Odkiaľ sú tvoji zákazníci väčšinou, zo Slovenska alebo zahraničia? Vidíš stále progres v tom ako sa ti darí? Si spokojná na Slovensku?
Nemyslím si, že by to bolo kdekoľvek inde ľahšie – na západe máš síce viac zberateľov a galérií, ale aj viac umelcov, konkurencie. Myslím, že je tam väčší tlak na produkciu a predpokladám, že aj na psychiku – pretože sa navzájom všetci nepoznajú ako tu. Ľahšie pošleš do pekla niekoho cudzieho ako toho, koho stretneš na každej vernisáži.
Slovensko má tú výhodu, že sa tu veľmi ľahko zviditeľníš a keď makáš a vyvíjaš sa, pravdepodobne si nájdeš aspoň pár zberateľov, ktorých tvoje veci oslovia.
Keď sa na to pýtaš, moji [kupcovia] sú zo Slovenska, prípadne z Česka. Niečo som dávnejšie predala jednému lakomému Holanďanovi do Viedne. Dôležitá je trpezlivosť.
“Dievča s koťogom”, akryl na plátne, 80×80 cm
Rok dva po škole som mala obdobie v ktorom som sa cítila totálne stratená, potrebovala som sa zbaviť školských zlozvykov a myslieť svojou hlavou a to sa myslím podarilo. Na škole ťa napríklad učia, že potrebuješ kurátora, maľovať obrovské formáty a ukazovať sa na všetkých vernisážach, ale to sú bludy, nemusíš nič z toho… Tie zlé obdobia sú nevyhnutné, vtedy si človek kladie otázku, aký zmysel to preňho má – prečo tvorí, či je to len egocentrizmus, alebo to robí, lebo fakt potrebuje niečo vyjadriť. Keď si vieš svoju tvorbu obhájiť pred sebou samým, nemôže ťa položiť kritika, naopak. A po výstave Pokoj sa mi začalo celkom dariť. Zrovna som v tej dobrej časti sinusoidy, veci celkom vychádzajú (klopem na drevo).
Čo chystáš v najbližšej dobe? Výstava, stáž, umelecká rezidencia, nová séria obrazov?
V septembri budú moje veci na skupinovej výstave v OGV Jihlava, z čoho mám veľkú radosť, lebo je to moja prvá výstava v galerijnej inštitúcii (ak nerátam študentské výstavy). Na november chystám výstavu v Kabinete.
Tiež plánujem pokračovať v technike vyrezávaných šablón, je to technika ktorej výsledok nemožno mať celkom pod kontrolou, narozdiel od maľby, to je osviežujúce.
“Večera”, akryl na plátne, 30×24 cm
Akých umelcov zo svetovej scény by si niekedy rozhodne chcela stretnúť? Kto ťa inšpiruje?
Nenapadá ma žiaden autor, ktorého by som strašne túžila stretnúť, možno Neo Rauch. V poslednom čase len okrajovo sledujem súčasnú svetovú scénu, málo čo ma zaujme. Skôr znovu-objavujem starých autorov, ktorí sú mi niečím blízki: Edward Hopper, Tom Wesselmann, Kazimir Malevich, Alex Katz, Luc Tuymans, Wilhelm Sasnal, Tamara de Lempicka, Marthe Donas, Giorgio de Chirico a ďalší.
–
Alexandru Barth nájdete aj na Instagrame alebo jej oficiálnej stránke.
Otázky: Verana Dobal + Krištof Budke
Pridaj komentár