Iba rok fungujúci Ateliér Wnoozow je oázou kreativity, kľudu a trpezlivej práce skrytej v historickom centre Prahy. Za obrovskými rámami tkacích strojov, na ktorých sú zavesené rovnako veľké gobelíny sedia 3 mladé ženy. Jedna z nich je Daniela Danielisová, ktorá ateliér založila. Vrátila sa k starému remeslu tkáčstva, oživuje ho súčasnou formou spolupráce s mladými umelcami, pričom však stále dbá najmä o tradíciu a podstatu jeho technológie. Rozmer textilu v komunikácii s výtvarným umením, módou alebo interiérovým designom sa vďaka jej práci stáva hmatateľným a reálnym, rovnako ako aj spôsob akým k nemu pristupuje – vlastnoručnou výrobou od úplného základu.
Ako si sa dostala k tvojej práci a remeslu ako takému?
Na strednej škole som skončila odbor tkanie. Učili sme sa tam tkať gobelíny a tapisérie. Po strednej škole som šla na vysokú školu, na teóriu, estetiku a etiku a teraz som sa k tomu vrátila v zmysle, že by som chcela mať vedecké prístupy a princípy k manufaktúre. Potrebovali sme mať vybudovaný základ na textíliách, na gobelínoch, tak sme začali oživovať myšlienku, tradíciu v Čechách a na Slovensku. V Čechách sú napríklad dve gobelínové manufaktúry, ktoré sú veľmi silné. Gobelíny sa tkali v Československu jeden čas veľmi intenzívne ale postupne to remeslo upadávalo. Preto sme mu chceli dať súčasnejší ráz. Aby to malo súčasnú vizuálnu úroveň, ktorú by aj mladí ľudia pochopili ako hodnotné dielo a spoznali, čo vlastne tapiséria je.
Pracuješ na strojoch, ktoré sa nachádzajú okolo nás. Odkiaľ pochádzajú a ako si sa k nim dostala?
Jeden tkací rám je z UMPRUM, ten je vlastne ešte z ateliéru Antonína Kybala. On je taký guru tapisérie od 40tych, až po 80te roky. Jeden zo strojov som vyrobila sama a posledný stroj sú mechanické ručné krosná, takže ten potrebujeme na tkanie metrážových textílií. K rámom sme sa dostali tak, že sme poprosili vedúcu textilného ateliéru z UMPRUM – MgA. Jitku Škopovú. S dievčatami, čo tu pracujú sme preniesli a postavili gobelínový rám, na ktorom už dlhé desiatky rokov nikto nepracoval. Tkacie krosná na látky som nechala vyrobiť na Slovensku u pána Taubera, ktorý viedol textilný odbor v Ružomberku a venuje sa tkaniu dodnes.
Vy vlastne celý proces tkania robíte ručne.
Áno. Začíname tak, že máme merino vlnu – rúno, ktoré si kupujeme v Nemecku. Potom ho nafarbíme. Používame prírodné farby, takže bez toho aby boli zaťažené nejakými chemikáliami alebo ťažkými kovmi. Nafarbené rúno potom spriadame, kolovrátkujeme a vytvárame z neho priadze. Priadze potom zatkávame do gobelínov. Takže celý proces vytvárame v manufaktúre sami.
Spolupracujete aj s nejakou inou manufaktúrou?
V súčasnosti sme začali spolupracovať s ateliérom Motanina, kde je Alenka – profesionálna priadka. Ona spracováva vlnu na vysokej úrovni. Nielen že spriada, ale hľadá možnosti ako vlnu vyprať a načesať, takže touto kooperáciou sa postupne kvalita našich priadzí dostala na vysokú úroveň. Práve nedávno sme mali prvú prezentáciu našich spoločných látok v Czech Fashion Council.
Čo sa návrhov týka, máš čisto svoje autorské projekty alebo robíš skôr zákazky?
Prvý náš projekt je spolupráca s maliarom Martinom Lukáčom, kde tvoríme prepis jeho diel do gobelínov.
Pridržiavame sa o abstraktné diela, ktoré namaľoval Martin a potom graficky na risografe upravil Lukáš Parolek. My udávame remeselnú linku, a v nej máme hlavné slovo. V ostatných projektoch, ak ide napríklad o výrobu látok, tak buď spolupracujeme s designérom, s ktorým spoločne navrhujeme látku alebo vytvárame návrh sami. Ako remeselníci sa ale vždy držíme čo najkvalitnejšieho technologického prevedenia.
Akú úlohu zohráva Martin Lukáč pri tvorbe?
Spoločne komunikujeme ale väčšina postupov zostáva na nás, čo sa technických vecí týka.
Konzultuješ návrhy s autorom často?
Ja mám návrh a postupne autorovi, v mojom prípade Martinovi posielam čo sa deje, takže má možnosť zasiahnuť. Povedať čo sa mu páči a nepáči. Zatiaľ so všetkým súhlasil. Ale my spolupracujeme od začiatku v zmysle dialógu. Už len keď sme medzi jeho 300 dielami vyberali 4, ktoré realizujeme.
Aká je tvoja ambícia s dielami vznikajúcimi v spolupráci s Martinom?
Určite to pôjde cez výstavy ale zároveň sú tie tapisérie predajné, takže by som bola rada, keby sa to cez výstavy spropagovalo. Chcela by som aby sa to dostalo do Európy, do nejakých pekných galérií a takisto by sme radi urobili predajnú výstavu v Hongkongu. A počas toho ako tkáme, tak ukazujeme investorom naše diela.
Ako začala vaša spolupráca?
Ja som ho oslovila. Stretli sme sa na festivale Swine Days na Stanici Žilina- Záriečie. A neskôr sme začali spolupracovať. Oslovila som ho, pretože jeho diela sú známe rôzne po svete a čo je dôležité, komunikuje s mladou generáciou.
Akým spôsobom?
Robí kooperácie napríklad s footshopom. Myslím si, že jeho diela sú veľavravné pre mladých ľudí. Inšpiruje sa rapom 80tych rokov a celkovo nadväzuje na kultúru a trendy 80tych a 90tych rokov s tým, že ich transformuje do silnej vizuálnej podoby. Jeho diela majú výrazné, intenzívne a súčasné farby.
Je to aj tvoj cieľ? Komunikovať s mladou generáciou?
Jasné, chcela by som aby remeslo nebol čistý historizmus. Aby ten materiál nevyzeral staro, pretože keď povieš gobelín, tak väčšine ľudí sa vytvorí predstava palácového obrazu, moja tvorba sa tomu vymyká. Radi by sme sa vizuálom posunuli do novšej doby.
Zachovávame techniku, zachovávame remeslo ale inšpirujeme sa rôznymi umelcami, ktorí k tapisérii pristupovali inak. Je veľa princípov a prístupov.
Ako mladí ľudia na to reagujú?
Veľmi pozitívne, žijem medzi umelecky založenými ľuďmi a dokonca aj pre nich je textil často nová forma. V súčasnosti sa to ale mení, začína sa na textil veľmi poukazovať, a to hlavne v zahraničí. V Česku sa povedomiu tohto remesla venuje kurátorka Markéta Vinglerová, práve sa konala veľká výstava v Humpolci pod názvom „Pocta súknu“.
Ty si už mala nejakú výstavu?
Nie, my sme ešte nemali žiadnu výstavu. My fungujeme iba rok a za tú dobu sme nemali výstavu s gobelínmi pretože ešte nie sú dokončené. Časovo sme sa zasekli napríklad na spolupráci s Neherou, pre ktorých sme robili kolekciu na fashion week do Paríža. To posunulo ateliér do iných dimenzií, a otvorili sa nám možnosti tkania nielen pre umelcova ale aj pre designérov, tak ako pre fashion tak aj pre interiérových návrhárov.
Takže pracujete aj v oblasti módy.
Áno.
Je ten prístup v rámci módy a remesla rozdielny?
Áno, je to veľmi rozdielny prístup pretože móda je v súčasnosti veľký hnus. Je to mechanika. A aj keď sa všetci tvária na slow fashion a iné princípy tak v žiadnom prípade tam nie sú. Je to veľmi veľký stres. Nadávanie na módny priemysel nás ale nenecháva kľudnými, a preto sa pokúšame vniesť aj do tohto prostredia ekologické princípy. Nepracujeme na báze 4 ročných období, máme nulový textílny odpad a výrobu, ktorú sme schopní kontrolovať a ovplyvňovať čo k najekologickejším formám spracovania.
Na druhej strane sme si pri Nehere vyskúšali čo zvládneme a čo nezvládneme. Chceli by sme sa držať skôr princípu ochraňovania svojho vlastného ja, svojej autorskej tvorby. Preto si nedávame deadliney a netrápime sa tým. Nechávame si čas, niekedy 20 minút, niekedy deň aby sme si rozmysleli ako postupovať, je to proces a chceme hlavne zachovať vnútorné princípy tkania ako takého. Tkanie je totižto aj duševná záležitosť, pri nej komunikuješ sám so sebou, čistí sa hlava. Keď ľudia v miestnosti tkajú a nič ich neruší tak je tam veľmi príjemná atmosféra. Aj keď prídeš do veľkej manufaktúry, kde tie pani tkajú 20, 30 rokov tak tam je úplne zenová nálada.
Takže pre teba tkanie je aj duševná očista.
Presne tak, a hovorím si, že v súčasnom svete je veľmi dôležité niečo také robiť.
Kde vo svete na tento druh remesla alebo textil ako taký ľudia najviac reagujú? Majú k nemu vzťah.
Francúzi majú v tomto smere tradíciu, ale aj my tu. Veľká tradícia textilného umenia je v Japonsku. Je to dosť o tej tradícii, povedomí o štruktúre, takže práve aj Česko, Slovensko a stredná Európa celkovo je veľmi silná, tu sa to historicky vyvíjalo, a máme s tým spojenie.
Čo ťa pri tvojej tvorbe, či už v rámci technickej alebo vizuálnej roviny najviac inšpiruje?
Ja mám rada španielske tapisérie, napríklad Jean Miró, ktorý takisto robil krásne tapisérie. Jeho vizuálna dynamika je pre mňa veľká inšpirácia. Často ma inšpiruje aj to, že robíme chyby a bordel, ktorý vo výsledku vyzerá dobre, má to dynamiku a rozdielnu štruktúru. Takže vychádzame z chyby, vychádzame zo všetkého čo vymyslíme… Je to proces.
Pracuješ aj v spojení iných umení, remesiel alebo len v smere výtvarného umenia?
Spolupracujeme na úrovni všetkých odvetví, ktoré sú schopné oceniť remeselne vyrábaný a tkaný textil. Umelci, dizajnéri… Radi komunikujeme ajs architektami. Spoločne s nimi vymýšľame projekty.
V rámci interiérového designu?
Áno, napríklad teraz robíme kreslo pre jedného klienta. Tkáme látku, ktorá je vhodná na čalúnenie. A vymysleli sme princíp, na základe ktorého bude možné látku ohýbať, strihať a zošívať tak aby bola dosť pevná aj na mechanické naťahovanie. Ide vlastne o našu prvú komunikáciu s interiérovým dizajnérom, tak som zvedavá ako to príjmu. Bude to výrobok na úrovni dizajnového unikátu.
Vás tu v ateliéry pracuje viac a každá je z iného remeselného prostredia, ako sa ostatné dievčatá k tejto práci dostali?
Chodia k nám študenti zo Strednej školy remesiel, na ktorej sa tieto remeslá učia a oni tu potom často zostávajú. Je to dobré doplnenie a pokračovanie školy.
Koľko času stojí za vytvorením jednej tapisérie?
To záleží, ale veľa. Napríklad na tej väčšej tapisérii sme robili viac než 300 hodín, a to nepočítam farbenie a spriadanie.
Máš tip do budúcna na nejakého umelca/umelkyňu, s ktorou by si chcela spolupracovať?
Zatiaľ nám Martin úplne stačí, pretože sme iba v polke, takže do budúcna neviem. Určite by som aj naďalej chcela oslovovať súčasných umelcov.
A tvoje celkové plány do budúcnosti?
My hlavne musíme ísť „vonku“, teraz veľa komunikujeme z ateliéru okrem toho projektu, čo sme mali minulý rok na fashion weeku. Málo diel máme takých, ktoré sú intenzívne viditeľné. Momentálne vyvíjame silnú vlnu propagácie našich výrobkov. Propagácia látok a spolupráce so silnými menami nám pomáhajú k tomu, aby si nás ľudia všimli a prišli na to kto sme a čo robíme, pretože zatiaľ to nie je úplne zreteľné, sme dosť skrytí v ateliéri, skrytí v centre Prahy ale myslím si, že postupne ako dokončujeme veci, tak veľa toho ešte len príde.
Otázky: Klára Mamojková, Foto: Mária Karľaková
Pridaj komentár