Mourn je mladá punk rocková kapela z Barcelony. Pozostáva z Carla Pérez Vas (19) – spev a gitara, Jazz Rodríguez Bueno (19) – spev a gitara, Antonio Postius (19) – bicie a najmladšej Leia Rodríguez (15), ktorá hrá na basgitaru. Svoj prvý album vydali na domácom vydavateľstve Sones Records. Neskôr si ich všimlo rešpektované brooklynské vydavateľstvo Captured Tracks a kapele tak zaistilo nečakaný progres.
Deň po koncerte na Bažant Pohode 2015 odletela štvorica na svoje prvé americké turné. Ich prvé interview, ktoré kapela absolvovala bolo v angličtine pre Pitchfork. Uznávaný hudobný blog vydal taktiež veľmi pochvalné recenzie na ich debutový album a pozval ich na samotný Pitchfork Music Festival 2015 v Chicagu.
Na Pohode, kde sme s Mourn urobili rozhovor, odohrali napriek svojmu mladému veku presvedčivý a energický koncert plný kvalitnej zmesi alternatívneho punku, rocku a rock‚n’rollu . Určite sa o nich bude ešte veľa hovoriť.
Mourn, Foto: Berta Pfirsich
Ako zatiaľ prebieha vaše turné? Ktorý festival alebo vystúpenie ste si užili najviac?
Jazz Rodrígues Bueno: Prebieha to zatiaľ v pohode, je to zábava. Zajtra začíname turné po U.S.A. tak to bude vyčerpávajúce (smiech), ale aj napriek tomu sa na to tešíme. Asi najlepšie festivaly boli Best Kept Secret v Holandsku a Primavera Sound v Barcelone. Tieto vystúpenia boli skutočne dosť cool. V Best Kept Secret sme navštívili aj safari, bola to zábava.
Viem, že najprv ste hrali covery od Elliotta Smitha, PJ Harvey a podobne. Kedy ste začali robiť svoju vlastnú hudbu?
Carla: Hrali sme spolu, myslím, že to bolo leto, spomínam si, že…
Jazz: Áno, boli sme u mňa doma a mali sme len jednu gitaru. Carla na ňu začala hrať a chceli sme mať len srandu, robili sme sprosté veci (smiech). Takže sme si to nahrali a jedného dňa, asi dva, tri mesiace neskôr sme si to vypočuli a boli sme ako: „Och, toto je tá pesnička! Áno!“ Takže sme začali robiť viac (smiech).
Kedy ste oslovili Antonia, vášho bubeníka?
Jazz: Bolo to keď sme mali hotových asi 10 pesničiek, pár mesiacov neskôr. Napísala som mu správu na Facebooku, Antonio už vedel, že máme kapelu. Takže som mu napísala: „Chceš byť náš bubeník?“ A Antonio jednoducho povedal: „Áno, áno, jasné.“ (smiech)
Aké je vaše hudobné pozadie? Chodili ste napríklad na nejaké hudobné školy?
Jazz: Áno, každý má okolo tohto iný príbeh. Leia a ja sme chodili na tú istú školu. Raz doniesla leták novej hudobnej školy v našom meste. Takže povedala našim rodičom, že chce hrať na basgitaru a rodičia sa ma pýtali: „Na čo chceš hrať ty?“ Ja som chcela pôvodne hrať na bicie, tak sme tam šli. Ale o pár okov neskôr sa mi viac začala páčiť gitara a tak som sa začala učiť hrať sama.
Antonio: Ja som začal hrať na bicie, keď som mal 8 rokov. Najprv som si len klepal prstami po všetkom až kým rodičia neprišli na to, že mi treba čosi zaobstarať. Takže potom mi kúpili malý drum set, ktorý sa volal Honsui, až kým som ho nerozmlátil na smrť (smiech). Takže neskôr mi kúpili Yamaha Gigmaker, ktoré ešte stále mám. Bolo to jednoduché, začal som proste trénovať a trénovať až kým som sa nedostal do mojej prvej kapely. Vtedy som mal 15 rokov.
Carla: Hm, ja som neštudovala gitaru v žiadnej škole. Naučila som sa na ňu hrať sama (smiech).
Váš prvý album vyšiel v septembri 2014. Ako dlho ste na ňom pracovali, bol to zložitý proces?
Carla: Ani nie (smiech).
Jazz: Nebol to zložitý proces, skrátka sme sa stretli, my štyria asi päťkrát. Potom sme išli do štúdia a jednoducho sme nahrali pesničky, akoby sme boli doma u nás. Celý album sme nahrali za dva dni. Nebolo to také obtiažne.
Carla: …Išlo o to, že sme mali 10 skladieb, ktoré sme chceli dostať na album.
Antonio: Vtedy to bolo také jednoduché, že sme to museli nahrať za veľmi krátky čas. Aby to bolo fresh a plné energie.
Jazz: Nebolo by to úprimné, keby sme strávili viac času produkciou a úpravami.
Svoj album ste vydali cez barcelonský Sones Records, váš domáci label. Predtým ste len uploadovali pesničky na Youtube?
Jazz: Môj otec je hudobník. Mali sme s ním kapelu keď sme mali 15 a Leia 12 rokov. Sones vtedy organizovali malý festival pre deti s kapelami iba zo Španielska, ktoré hrali len pár pesničiek s detskými textami. Takže sme dali dokopy pár pesničiek a hrali sme ich tam. Taktiež sme stretli všetkých ľudí zo Sones Records. Neskôr, keď sme mali našu prvú nahrávku, poslali sme im ju a páčilo sa im to!
A potom prišli Captured Tracks, brooklynský hudobný label…
Jazz: Ó, áno, to bolo naozaj nečakané! Jedného dňa sme dostali email od Mike Snipera pretože videl naše video, kde sme hrali naživo v štúdiu. Takže pravdepodobne, keby sme nenahrali to video, neboli by sme tu (smiech). Ak by nebolo video, nebol by o nás záujem.
Na Captured Tracks je pár známych umelcov, vrátane Mac DeMarca. Aké je to byť na labeli s takýmito menami?
Všetci: (Smiech). Určite, je to veľmi cool, sme tak šťastní!
Antonio: Mac DeMarco sa na nás bol pozrieť na koncerte na Primavera Sound. Pod nami stálo len pár ľudí vrátane neho a on si nás fotil (smiech).
Carla: A fajčil trávu.
Jazz Rodríguez Bueno a a Leia Rodríguez na americkom turné, Foto: Carla
Odchádzate na americké turné, Pitchfork píše recenzie na vaše skladby a album… Ako sa cítite?
Carla: Všetko z toho bolo naozaj nečakané a nepredvídateľné. To je to správne slovo. Keď sme videli tú recenziu, boli sme ako: „Si si istá? Naozaj sa toto deje?“ A čo je zaujímavé, naše prvé interview v angličtine bolo pre Pitchfork. Robili sme ten rozhovor cez Skype a boli sme tak nervózni (smiech).
Ste mladá kapela, vo vašej hudbe vidím veľkú energiu. Ste spokojní so svojou hudbou, skladbami, po technickej stránke? Alebo chcete možno viac zdokonaliť svoj štýl?
Jazz: Myslím si, že teraz sme viac spokojní. Naučili sme sa, ako hrať lepšie, ako robiť nové pesničky, ktoré duchom ostávajú podobné. Ale štruktúrou sú rozdielne, vieš, teraz nad tým viem rozmýšľať viac komplexne. Nemyslím si, že náš štýl sa mení, ale je o trochu viac komplikovanejší, komplexnejší.
Aká je hudobná scéna v Barcelone, je tam veľa kapiel a hudobníkov, ktorých uznávate a páčia sa vám?
Jazz: Určite! Cool kapela je Beach Beach z Malorky. Mal by si si ich pozrieť. Nueva Vulcano – oni sú skrátka všade. Keď hráme na nejakom festivale, môžeme si byť istí, že tam budú tiež (smiech).
Je v Španielsku veľa kapiel vo vašom veku?
Jazz: Zopár. V Španielsku sú tri generácie hudobníkov. Ľudia, ktorí majú 40,30 a 20 rokov, ale všetci sú spolu. Sú to rozdelené scény, ale majú veľa spoločného. Takže je to ako jedna veľká komplexná vec. Ľudia našej generácie milujú hudbu tej staršej, chodia na koncerty v jednom kuse. A potom kapely zo staršej generácie si hovoria: „Och, áno, vyrastá ďalšia generácia hudobníkov,“ a podporujú mladšie kapely a toto je rozhodne cool.
–
Sledujte Mourn na Facebooku
Otázky: Krištof Budke
Pridaj komentár