Duchovná terapia hudbou ordinovaná spolkom Jednota (Reportáž)

Po vyprahlom festivalovom lete s repetitívnymi lineupmi festivalov a povinnosťou zapĺňať víkendy množstvom aktivít prichádzalo dlhoočakávané jesenné spomalenie v Neratove až príliš pomaly. Nakoniec sme sa dočkali a netrpezlivo vyrazili do vyhláseného podniku promotérkeho spolku Jednota, ktorý sa postupne cez Soulkostel, Kalváriu v Ostrej a Polom premiestnil do malého zázraku na českom pohraničí. Tým novým magickým miestom mal byť Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Neratove.

Neratov bol v našich predstavách miestom, kde sa drží hustá hmla a na pastvinách stretávate miestnych duchov. Miestom, kde sa silné genius loci stretáva s duchovnou hĺbkou okolitých lesov. Malá osada, ktorú definuje renovovaný kostol týčiaci sa na kopčeku, ale bola omnoho viac. Za hodinami kľukatých zarosených ciest, popri riečke Divoká Orlica míňajúc desiatky pútnických krížov a modlitebných stĺpov a skrz množstvo dediniek s obskúrnymi názvami narazíte na malé údolie, kde Združenie Neratov stojace za opravou kostolnej strechy oživilo inak zabudnutú osadu na miesto, kde sa stretáva turizmus s vyhľadávaním duchovnej očisty. Vlastné bistro, záhradky a pivovar len podčiarkujú status oázy.

Po lúke ku kostolu

Prichádzame práve načas, miestny sa miesia s turistickými skupinkami a pomaly sa zbiehajúcimi návštevníkmi vo vzduchu vysiaceho “happeningu“. Náš zrak sa uberá smerom ku kostolu, ale predtým, ako stúpame po kopčeku smerom k jeho branám nás zdrží večera a obdiv miestnej záhradky. Stúpajúc hore po lúke ku kostolu k nám preto dolieha Ameliin spev už z rozbehnutého koncertu. V poslednej dobe som si obľúbil vstúpiť na koncert už po nejakom čase konania, nie určite vždy, záleží na interpretovi i okolnostiach. Pri Amelii Siba a Neratovskom kostole to ale zafungovalo s vyžadovanou silou. Rozliehajúci sa Ameliin vokál skrz dvere kostola má svoju vlastnú duchovnú kategóriu. Minimalistické nasvietenie s monumentálnymi obrysmi kostola a stúpajúcim dymom k presklenej streche je pastvou pre objektívy hmíriacich sa fotografov i pre oči poslucháčov mĺkvo sediacich v laviciach. V závere koncertu si predo mňa sadá postarší otec s dvoma malými synmi, očividne okoloidúci alebo miestny, a pritom, ako sa zo soundsystému spustí úderný beat happiest memory začne kývať hlavou, potom celým telom a následne smerom k synom, ktorých viac zaujíma klenba kostola ako samotný koncert, agitovať, akoby im hovoril: „TO JE ONO!”

Strať svoj žial v pare z dymostrojov

Živá hudba má svoju silu a v kombinácií s takým priestorom, akým Neratovský kostol bezpochyby je, sa to ľahko pripomína. Po milom otvorení nasleduje predkoncertové rozjímanie nad nadchádzajúcim vystúpením experimentálnej legendy Xiu Xiu. Očakávam skôr živú kolekciu piesní z ich aktuálneho albumu Ignore Grief. Pri pohľade na hlboké lesy mi, ale v hlave skĺzne myšlienka či by to nebolo príliš, keby padne jedna z piesní z mestečka Twin Peaks. Jamie Stewart, Angela Seo a za bicími David Kendrick sa za tie roky kreativity na hrane množstva emócií naučili, ako procesovať a odovzdať koncetrovanú úzkosť a krásu zároveň. To všetko na hrane bizáru, grotesky a smrteľnej vážnosti. Rovnako ako v sále U Proroka, druhom festivalovom pódiu pripomínajúcom stodolu, kde Xiu Xiu zatlačili plný sál do rohov svojich malých úzkostí a lások a nedali cez svoj precízny zvuk s množstvom uhraničivých perkusií a kondenzovaného hluku vydýchnuť. Až pri konci, kedy pre nedostatok času Jamie Stewart dal publiku na výber jednu z troch skladieb. Výber padol na Stupid in the Dark, ktorej tripový beat uzavrel vír emócií, do ktorého áno, vplula i snová Falling.

Východ na čerstvý vzduch pripomenul, že noc už prichádza o niečo skôr, čomu odpovedala i zmena scény v kostole. Nertvalo dlho a za svoje nástroje sa postupne usadili členovia skupiny Moin, zoskupenia okolo perkusistky Valentiny Magalleti, ktoré napriek svojmu priamočierejšiemu gitarovému zloženiu sprevádza hype z okolia butikových festivalov a novej experimentálnej európskej scény dostávajúcej priestor na podnikoch ako Le Guess Who? alebo Alter, či Unsound. Koncert spustil už v úzkej skupine fanúšikov kultový sampel ‘Can You Hear Me?’ a nasledovala neutíchajúca inštrumentálna spúšť v doprovode hypnotických svetiel a dymu stúpajúceho ku klenbe Kostola, ktorého línie sa strácali v opare. Po expresívnych vystúpeniach prišlo čiastošné stíšenie s dark ambientom Svarte Greinera, prílišné vyčerpanie nás, ale naviedlo smerom k višňovici a višňovému čaju. Zvýšenie telesnej teploty pred ďalšou studenou hlukovou omšou v kostole bolo viac ako žiadúce. Tú slúžili “headlineri“ programu, nórske avantgardné trio Supersilent v zložení trúbkara Arve Hendriksena, Helgeho Steina (Deathprod) a Ståle Storløkkena potvrdilo status legendy a naplno využili plnú prevdzušnenú akustiku kostola. Trojica hudobníkov sa, ako skupina hlukových alchymistov prehýbala nad svojimi mašinkami pod presklenou klenbou kostola a ohýbala zvuk rôznymi smermi. Prišlo na filmové zasnenia, harmonické trúbkové oživenia a operné variácie i na čisté noisové explorácie. Veľký zážitok. Osobne sa mi nepodarilo do noisovej suity troch pobláznených vedcov na nivtecovej (pódiový panel) konštrukcii hĺbkovo ponoriť. Dojem niečoho naozaj veľkého a nadpozemského do Neratova Supersilent, ale určite priniesli.

Pukajúce kopáky versus horská zima

Zo sakrálneho prostredia sme sa na záver programu presunuli do sálu u Proroka, v ktorom väčšina príchodzých hľadala hrejivý prístrešok. Zmenu sezóny v Neratove sme podcenili viacerí, a tak hrejivá odpoveď čakala v sále uprostred setu producenta Eralda Bernocchiho. Ten pod pseudonymom SIMM pokrýva celé spektrum producentských aktivít. Jeho set bol, ale zredukovaný na jednosmernú jazdu temného dubu s repetívnymi ťažkotonážnymi beatmi. Oproti nemu záverečný live act v podobe egyptského producenta 3Phaza pestrosťou svojho setu sál oživil. Výrazné basové linky sa prelínali s pukajúcimi kopákmi a potemnelými technoidnými rytmami. Tep na tanečnom parkete, ale diktovali prevažne samplované slučky vychádzajúcich z tradičných egyptských tanečných štýlov. Premrznuté telá z kostolných múrov sa tak mali možnosť prehýbať pod tlakom fluidného 3Phazovho mixu a na chvíľu zabudnúť na pomaly sa končiaci pobyt v oáze bezčasia.

Jednota v Neratove dokázala počas jedného dňa vytvoriť niečo unikátne. Happening a stretnutie ľudí vyhladávajúce hrejivý dosah živej hudby v priestoroch s duchovnou hĺbkov je nedostatočný popis.

To, čo sa stalo v Neratove sa už nikdy nezopakuje a príbehy z Kostola Nanebovzatia Panny Márie a sály U Proroka i mimo nich zostanú v zvláštnom bezčasí, ktoré sa vznáša okolo celej akcie. Tá bola tak trochu zázrakom. Nielen aktivity a otvorenosť Združenia Neratov, ale i aktivity a tvrdohlavosť spolku Jednota. Mne samému, ako usporiadateľovi a promotérovi vŕta hlavou ako sa to vlastne všetko podarilo. Terapeutická skupina (ne)závislých promotérů napísala v Neratovských lesoch jeden krásny príbeh. Jednota Neratov chýba a chýbať bude, a to je dôkazom jej jedinečnosti.