Medzinárodný festival dokumentárnych filmov v Jihlave aj tento rok priniesol viac ako 300 filmov a množstvo sprievodného programu, ako aj industry program pre profesionálne filmárstvo. Počas môjho predĺženého víkendového pobytu v Jihlave som mala možnosť vidieť množstvo filmov z domácej i zahraničnej produkcie a zhodou priaznivých okolností boli všetky z videných filmov podnetným a pozitívnym zážitkom.
ŠTVRTOK
Atraktívnym bodom štvrtkového večera bola projekcia štyroch novo zreštaurovaných nemých klasík od Man Raya, pod ktorých celovečerný formát sa podpísal nezávislý americký filmár Jim Jarmusch. K spojeniu krátkometrážnych snímok Le retour à la raison (1923), Emak Bakia (1926), L’étoile de mer (1928) a Les Mystères du château du Dé (1929) vytvorili Jarmusch spolu s hudobníkom Carterom Loganom z ich spoločného projektu Sqürl improvizovanú kompozíciu. Súznenie hudobnej zložky, vyznačujúcej sa hypnotickou gitarou a repetitívnymí rytmami, so snovými a surrealistickými zábermi experimentálnych Man Rayových filmov pôsobí až psychadelicky. Film mal premiéru v Cannes a pred jeho českou premiérou na Ji.hlave riaditeľ festivalu Marek Hovorka poznamenal, že ide o jeden z klenotov tohto ročníka Ji.hlavy.
Večer pokračoval v experimentálno-surrealistickom duchu premiérou unikátneho formátu českého experimentálneho filmára Martina Ježka. Dielo Satan mezi námi (2023) vznikalo sčasti priamo na mieste a sám Ježek priznal, že finálnu podobu filmu nevidel ešte ani on sám. Prostredníctvom troch striedavo prepínaných analógových premietačiek vytváral za pochodu montáž farebných a čiernobielych záberov. Ježek využil, aj transformoval, found footage materiál z natáčania filmu Arvéd (2022) Vojtěcha Maška. „Dielo o zle“ trvalo viac než hodinu a po celý čas svojou znepokojujúcou atmosférou stimulovalo publikum jihlavského DIOD-u. Film bol napokon ocenený za najlepší strih v sekcii Česká radost.
PIATOK
Piatkové ráno otvorilo pásmo filmov slovenského študentstva v sekcii První světla. Paula Ďurinová, študujúca a pôsobiaca v Berlíne, predstavila esejistický dialóg medzi súčasnosťou a minulosťou pod názvom Konštanta – rozlúčka s bytom (2023). Zábermi natočenými z paneláku obývanom jej starými rodičmi formuje intímnu, dá sa povedať, že aj generačnú, výpoveď zachytávajúcu nielen rodinnú históriu. Zábery filmu, ktorý vznikal prerušovane desať rokov, disponujú časozberným rozmerom, ktorý prehlbuje témy filmu aj jeho generačnú univerzálnosť a vrstvenie emocionálneho účinku. Ďalším z filmov bol stredometrážny bakalársky film Vale Tudo (2023) Terezy Smetanovej z Ateliéru dokumentárnej tvorby na FTF VŠMU v Bratislave. Portrét matky-MMA fighterky je vizuálne aj dramaturgicky kvalitným rozprávaním o problematike „dvojitého” zamestnania mnohých žien, i keď v prípade hlavnej postavy Lucie ide o čosi extrémnejší prípad – vo filme sa napríklad objavujú aj zábery toho, ako Lucia trénuje svoje zverenkyne box a popritom na zemi v telocvični prebaľuje malého synčeka. Pre mnohých/mnohé z filmového sveta je svet bojových umení vzdialený a Tereze sa ho podarilo konštruktívne a cez dôkladne vystavaný príbeh jednotlivkyne priblížiť.
Peter Podolský, taktiež absolvent bratislavskej VŠMU, preskúmaval vo svojom magisterskom filme Dialógy (2023) až haptickým spôsobom ostrovnú krajinu na Madeire. Citlivý dotyk s prírodou zaznamenali spolu s kameramanom Timotejom Jankom na 8mm a 16mm film a práve vizuálna stránka filmu uchvacuje divácky pohľad sprostredkovaním fascinujúcich prírodných záberov cez rôzne textúry a nuansy zmyslového vnímania.
Pásmo experimentálnych filmov Fascinace: Exprmntl.cz premietlo v piatkovom bloku deväť krátkometrážnych snímok, z ktorých najväčšmi zarezonovali experimentálne sci-fi Jeden Sol v životě Curiosity (r. Vít Růžička, 2023) využívajúce neurónové siete na rozanimovanie záberov zo sondy z Marsu či poetická skladba Mas Eternamente Não (r. Anežka Horová, Klára Trsková, 2023) exponujúca kakaový bôb ako symbol útlaku v bývalej portugalskej kolónii.
Večer uzavrela projekcia filmu Vika! (2023) režisérky Agnieszky Zwiefky s predfilmom Nothing runs like a Deere (2023) Maxa Görana, ktorý prezentuje „raggare” kultúru švédskej mládeže v rurálnej oblasti. Obraz skupiny tínedžerov a tínedžeriek jazdiacich na rôzne upravených autách, takmer vrakoch, sa transformuje do priam transcendentálnych záberov zo švédskych lesov.
Party mood sa preskupil aj do hlavného filmu Vika!, portrétu o najstaršej poľskej dídžejke Virginii Smyt, ktorá ani tesne pred deväťdesiatkou neodmieta sety na rôznych akciách. Miestami nostalgický, no vždy hrejivý film pôsobí predovšetkým zábavne, a aj keď by sa mu dalo formálne čo-to vytknúť, miesto vo večernom programe mu patrilo právom. Príjemnú atmosféru projekcie ešte zdôraznilo uvedenie od moderátorstva Kateř Tureček.
SOBOTA
Sobotný deň patril majstrovi maďarského filmu Bélovi Tarrovi, Ji.hlava cez deň premietla jeho viac než dvojhodinové dielo Werckmeisterove harmónie (2000, r. Béla Tarr, Ágnes Hranitzky). Temná, mysteriózna až apokalyptická dráma, ktorej predlohou bolo už tradične jedno z diel Lászlóa Krasznahorkaia, je natočená len v 39-tich záberoch. Jej pomalé tempo v čiernobielom obraze napäto ale meditatívne odkrýva charaktery v pustej, nešťastnej komunite v maďarskom ne-priestore a ne-čase. Werckmeisterove harmónie sprevádza kompozícia Tarrovho dvorného skladateľa, ktorým je Mihály Víg, a toto spojenie vyvoláva špecifické transcendentálno-existenciálne, a zároveň ťaživo bezútešné, pocity príznačné pre Tarrovu poetiku.
Po projekcii filmu nasledoval masterclass so samotným režisérom, kde Tarr osvetľoval nielen svoje autorské metódy, ale aj názory na film a svet všeobecne. Masterclass aj diskusia pôsobili komornou, odľahčenou festivalovou atmosférou, ktorá vyvážila duševne náročný zážitok pozerania Werckmeisterových harmónií.
V Horáckom divadle sa zavŕšil sobotný večer dokumentom estónskej režisérky Anny Hints Smoke Sauna Sisterhood (2023). Usudzujúc podľa účasti diváctva, ktoré čakalo v radoch až za roh ulice, išlo o očakávaný film a pozitívne predpoklady aj naplnil – slovami mnohých išlo o najlepší film, ktorý na tomto ročníku Ji.hlavy videli. Film veľmi citlivo sprostredkováva skúseností niekoľkých žien, ktoré rituálnym a očistným spôsobom zdieľajú svoje intímne tajomstvá a skúsenosti v estónskej dymovej saune, fenoméne, ktorý je zapísaný ako nehmotné estónske dedičstvo v UNESCO.
Režisérke sa podarilo autenticky nielen zachytiť, ale aj vytvoriť bezpečnú a jedinečnú atmosféru sesterstva, čo umožnilo protagonistkám otvoriť sa a hovoriť aj o tých najsúkromnejších zážitkoch, ktoré sa spájajú s ich telom, ženstvom a sexualitou. Cez toto seba-vyznanie a /aj fyzické/ očistenie mohli ostatným, ale predovšetkým samým sebe odpustiť, a v tom spočívala najsilnejšia výpoveď filmu. Režisérka, ktorá s filmom vyhrala cenu za najlepšiu réžiu dokumentárneho filmu na festivale Sundance, prišla film na Ji.hlavu osobne uviesť a to aj s tradičnou piesňou, ktorú zaspievala jihlavskému publiku – estónske ženské spevy sprevádzajú celý film a sú naspievané najmä samotnou režisérkou.
27. ročník Ji.hlavy skončil pre väčšinu návštevníctva v sobotnú noc, kedy vyvrcholil aj sprievodný hudobný program – počas šiestich dní festivalu vystúpili v hudobnom stane a na nočnej scéne DKO umelci a umelkyne ako Amelie Siba, Dekadentní divadlo Beruška, Metastavy, DJ Polyester, DJs Arleta & Tereza, Never Sol, LILITH či TK27 DJ Set.
–
Text: Zuzana Goleinová
Pridaj komentár