Ji.hlava nám tento rok opať potvrdila, že svojim programom patrí k európskej festivalovej špičke. A aj to, že stihnúť všetky premietania, ktoré si poctivo naplánujete, je skrátka nemožné. 21. ročník medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava navštívilo takmer štyri a pol tisíc divákov. Toto číslo bolo citeľné najmä pri večerných premiérach, kedy sa vám mohlo stať, že už 15 minút pred začatím filmu rada ľudí siahala až na ulicu.
Okrem českých a slovenských dokumentov boli v programe zaradené aj medzinárodné produkcie, študentské filmy z FAMU, experimentálna sekcia, prednášky, masterclassy, večerný hudobný a doprovodný program a mnohé iné. Bolo z čoho vyberať a sklamanie z plnej sály, do ktorej už ste sa nezmestili, ste tak mohli prebiť neplánovaným zážitkom, ktorý vám rozšíril obzory.
Kalado je učenie o očiste a taktiež názov dokumentu Terezy Tary. Sledovať hlavného protagonistu Saia ako svojimi pohybmi skúma okolie ale aj hranice telesných schopností je esteticky silný zážitok. Pred očami máte pohybovú a tanečnú performance s až rituálnou povahou zachytenú v detailných záberoch na veľkom plátne a dejovosť sa tak stáva úplne nepotrebnou.
Zaujímavým a oddychovým pozeraním sú poetické epizódy Karoliny Zalabákovej a Petra Babinca. Tomáš Baťa vytvoril jedinečnú továrenskú výrobu s filozofiou zapojiť občanov mesta, v ktorom továreň stála. V tomto duchu založili bratia Baťovci vo svete stovky satelitných miest podobných Zlínu. Dokumentárny snímok Batalives sa do týchto miest vracia a reflektuje tak životy ľudí nejakým spôsobom spojených s baťovskými továrňami, či už majú svoju funkciu dodnes, alebo sú len pomníkom slávnych závodov.
Obsahovo hutnejších, politicky zameraných filmov bolo aj tento rok mnoho, pretože to je téma, ktorá v dokumentárnom spracovaní naberá najjasnejšie kontúry. Zo slovenského prostredia to bol očakávaný film Mečiar Terezy Nvotovej, ktorého hudbu vytvoril PJONI. Z českého prostredia potom Selský rozum autorského dua Víta Janečka a Zuzany Piussi, ktorí publiku predstavili tiež work-in-progress zábery z práve vznikajúceho dokumentu Univerzity a svoboda o vysokoškolskom systéme v Čechách.
Zo svetovej scény sme mali možnosť vidieť Show Ronalda Reagana (The Reagan Show), Trumpoty (Trumped: Inside the Greatest Political Upset of All Time) a tiež Kandidát: Vzestup Emanuela Macrona (The Candidate: The Rise of Emmanuel Macron), ktorý obzervačným štýlom ponúka pohľad do zákulisia obrovskej volebnej kampane dnes už francúzskeho prezidenta.
Cenu najlepší český dokumentárny film 2017 vyhral Český žurnál:Hranice práce od Apoleny Rychlíkové. Skúma pracovné podmienky v najhoršie platených zamestnaniach v Českej republike pomocou publicistky Saši Uhlovej, ktorá strávila niekoľko týždňov v nemocničnej práčovni, v hydinárni, za pokladňou a v triediarni odpadu, pričom každú skúsenosť zaznamenávala na skrytú kameru.
Zvláštne uznanie si odniesol film Jindřicha Andrša Poslední šichta Tomáše Hisema, kde baník Tomáš Hisem taktiež prepašoval do temných podzemných tunelov kameru, aby zdokumentoval posledný deň pracovnej smeny v ostravskej bani Paskov. Na ďalší deň bol totiž Paskov uzavretý a o prácu prišlo 1300 ľudí.
Poslednou a najepickejšou bodkou bolo premietanie 103-minútového filmu, ktoré skončilo o pol druhej v noci. Bunch of Kunst – A Film about Sleafor Mods nahliada do života a koncertných turné dua Sleaford Mods a odkrýva ich skutočné ja. Režisérka Christine Franz ale vlastne nemala čo odkrývať, Jason a Andrew sú vo svojej podstate presne takí, akí vystupujú a akých ich vnímajú fanúšikovia. Muži v stredných rokoch, ktorí sú uviaznutí v sociálnej realite malého britského mesta. Sú vulgárni, zábavní a majú nadhľad.
Drsní pankáči, ktorí robia hudbu popri svojich “shitty jobs” a vlastne vôbec nechápu prečo ich ľudia majú radi. Ich texty sú priame a trpko pravdivé, blízke skôr obyčajným ľuďom než komerčným výšinám. Možno práve preto na zázname koncertu vidíte v dave syna s otcom ako od slova doslova rapujú texty Sleaford Mods.
“Vodka parties. Cushioned walls in a shit club
I ‚ain’t bothered where it goes, I’ve got a job.”
Záverečné titulky sprevádzal entuziastický a dlhý aplaus, ktorý bol pre nás paralelne potleskom festivalového adieu.
–
Text: Denisa Funtíková
Pridaj komentár