Belgický pop, futuristický trance či nový rapový objav – trojica debutov, ktoré vám zlepšia karanténu

Náš redaktor Viktor Jenčuš sa pozrel detailnejšie na aktuálnu trojicu albumov. Od multiinštrumentálneho projektu Fievel is Glauque, cez nahrávku Harlecore, ktorá rozvírila diskusie avantgardnej elektronickej scény až po horúci hip-hopový objav Genesisa Owusu.

Fievel is Glauque – God’s Trashmen Sent to Right the Mess

Tridsať muzikantov, dvadsať pesničiek, ale iba jeden mikrofón. Debut belgického dua Fievel is Glauque, multi-inštrumentalistu Zacha Phillipsa a speváčky Marie-Amélie Clément-Bollé, vytvoril veľkú odozvu na platforme Bandcamp. A to hlavne vďaka jeho úžasne zlej kvalite. Pri počúvaní God’s Trashmen Sent to Right the Mess sa poslucháč ocitne v zákutí Bruselu, spolu so šiestimi muzikantmi v malom, rozbitom pivničnom štúdiu. Keď kapela začne hrať, máte pocit, že skúšajú, no v skutočnosti všetko nahrávajú do mikrofónu pred Marie-Amélie. Tá spieva niekedy anglicky, niekedy francúzsky.

Táto kreatívna fúzia jazzu, popu a soulu je o to zaujímavejšia v dnešnej dobe, kedy sa samotný pop skôr uberá do elektronických hyper-extrémov (o čom bude aj nasledovná recenzia). Napriek tomu, že väčšina popu sa dnes tvorí klikom myšky, je úžasné počuť umelcov tvoriť po starom, no stále inovatívne. A to sa Fievel is Glaque rozhodne podarilo. Síce väčšina piesní na God’s Trashmen ledva presahuje minútu a pol, a niektoré si ani nestihnete zapamätať, silná emócia z tohto albumu pretrváva celých 34 minút vkuse a ešte dlho potom.

Danny L. Harle – Harlecore

Dlhoročný prominent labelu PC Music nám po siedmych rokoch na scéne predstavil svoj debutový sólo album Harlecore. Danny L Harle samozrejme nie je žiaden nováčik – má  za sebou dva projekty s A.G. Cookom, mnoho remixov, singlov a spoluprác s umelcami ako Charli XCX, 100 gecs či Rina Sawayama. Danny si na tomto albume berie formu štyroch DJov – DJ Danny, DJ Ocean (s Caroline Polachek), MC Boing (s Lil Data) a DJ Mayhem (s Hudson Mohawke). Prostredníctvom nich ukazuje nie len rôzne stránky jeho produkcie, ale aj rôznorodosť jeho hudobných koreňov, z ktorých čerpá inšpiráciu.

Harlecore je totiž veľkým návratom k old school trance a rave hudbe, ktorá je prifarbená aj o moderný  pop a „happy hardcore“ – dokonalý mix na karanténnu párty. Ak Harlecore na niečom upadá, tak na tom, že je to album. Ako kolekcia singlov, pri ktorej si preskipujete tracky, ktoré vám príliš nelichotia funguje, no ako album nie je na toľko koherentný, aby tento megamix žánrov dával počas trištvrte hodiny počúvania stále zmysel. Napriek tomu je Harlecore zatiaľ jeden z najunikátnejších elektronických albumov tohoto roka a žiadny fanúšik progresívnej elektronickej hudby si ho nesmie nechať ujsť.

Genesis Owusu – Smiling with No Teeth

Do trojice debutov musíme pridať aj Austrálčana Genesisa Owusu. Je totiž až mierne strašidelné, aký dobrý je jeho debutový album. Pred jeho začatím svojmu manažérovi Genesis povedal, že chce na tomto projekte experimentovať a ísť čo najďalej od normálu – chcel sa dostať do priam nekomfortnej situácie, pretože sa v nej paradoxne cíti najkomfortnejšie.

Jeho manažér Andrew Kippel zostavil adekvátne šialenú kapelu – Kirin J. Calinan na gitare, Michael Di Francesco na base, Julian Sudek na bicích a samotný Andrew za klávesami. Po celotýždňovom jammovaní v malom štúdiu, Genesis počúval desiatky hodín ich experimentovania a vyskladal z nich Smiling with No Teeth. Okrem vynikajúcich a rôznorodých inštrumentálov na albume vyniká Genesisova široká vokálna paleta. Rap či spev, vplyv Death Grips či Princa, mladý Austrálčan za mikrofónom nikdy nepovolí a dokáže so svojim hlasom dokonale pracovať. Rovnako dobrý je aj s perom v ruke – už na prvej pesničke „On The Move!“ spoznávame „čiernych psov“ (metaforické stvárnenie depresie), ktoré naháňajú a bojujú s Genesisom počas celého albumu. Je možné s istotou povedať, že Smiling with No Teeth je jednoducho jeden z najlepších neo-soul a alternative hip-hop albumov, ktoré sme doposiaľ tento rok počuli.

Honorable mention: Marinko – XLR

Jedna polovica východoslovenského zjavu SupaSpicyBois na svojom sólovom EP ukazuje kvalitnú produkciu a rôznorodú žánrovú paletu, ktorá je rozhodne atypická pre slovenskú scénu. Trojica songov trvajúca tesne pod desať minút začína apatickým old school bangrom „Brasko ja nejsom ok“, po čom nasleduje elektronická dystópia „Sinusoida“ a všetko uzatvára priestranná, melancholická skladba „Smutne časy“. Marinko na XLR načŕta veľmi zaujímavé hudobné nápady a hlavne veľký potenciál z nich spraviť niečo väčšie a komplexnejšie.

–

Text: Viktor Jenčuš