20. ročník bratislavského festivalu NEXT sa konal v dňoch 26.11. – 1.12. Zažili sme koncerty nováčikov, ktorí sa usilujú posúvať hranice hudby aj oceňovaných umelcov svetovej hudobnej scény, multimédia aj site-specific koncerty. Tento rok zaujali predovšetkým performance, ktoré sa zahrávajú s fyzikálnymi javmi, či už išlo o využitie magnetických polí alebo elektrických signálov, vďaka ktorým vznikli jedinečné diela. Prinášame vám pár fotiek a highlightov.
Martin Messier vo štvrtok večer predviedol intenzívne multimediálne performance s názvom FIELD, založené na elektroakustickej hudbe. Ústredným motívom jeho projektu je vytvorenie zvuku pomocou elektromagnetických polí, pričom zachytáva zostatkové a nebadateľné elektrické signály vďaka elektromagnetickým snímačom a následne z nich buduje svoju show. V podstate tak zhmotňuje prúd energie, ktorý inak nie sme schopní vidieť ani počuť. Na pódiu mu robili spoločnosť dva panely s mnohými výstupmi a vstupmi, ktoré navzájom prepájal, čím vytváral dynamické iskrivé interakcie.
Svojim vystúpením IS IT COOL TO TRY HARD NOW? nás očarila performerka Jennifer Walshe. Magazín Quietus prirovnáva jej najnovší album k prehliadaču, v ktorom je otvorených 50 najzaujímavejších tabov na internete. Walshe je 45-ročná skladateľka, od ktorej by ste nečakali tento druh performance. Pred divákmi stála sebavedomo a predvádzala rôzne hlasové techniky, vydávala zvuky, medzitým hrala a spievala, v skladbách využívala umelú inteligenciu a počítačové hlasy, ktoré miestami absurdne skombinovala s vtipnými internetovými momentami. Celý tento set si v priamom prenose režírovala sama a presvedčila pritom divákov o tom, že nič ako nedotknuteľnosť žánru neexistuje.
Jeden z koncertov na objednávku NEXTu vytvoril britský producent Lee Gamble, ktorého albumy vyšli pod vydavateľstvami ako PAN či Hyperdub. Gamble nás vďaka svojim inovátorským prednostiam, pre ktoré je známy, pozval do svojho hyper-počítačového prostredia plného prenikavých tónov, zvonenia, dronov a pocitov závratu. Na 10.1-kanálovom ambisonickom zvukovom systéme rozohral najskôr celkom depresívne tóny, ktoré pôsobili na dušu trochu ťažkopádne, na záver zazneli aj hravejšie polohy.
V piatok sa nám najviac páčil projekt GNOD (R&D) + GND. Britský zvukový anarcho-kolektív GNOD, ktorý vznikol v roku 2006, si k sebe na živú projekciu prizval VJa, kódera a divadelného režiséra Petra Gondu. Sľubovaný nekompromisný zvuk nám duo Paddy Shine a Chris Haslam naozaj prinieslo, a to za doprovodu metalových riffov a naliehavého punkového feelingu. Psychadelické orgie sa odohrávali v ušiach aj na plátne.
Záverečným performance festival ukončila talianska umelkyňa Michela Pelusio so svojim audiovizuálnym projektom Space Time Helix. Zvuková stránka tohto performance síce stála trochu v pozadí, vyvážilo ju skôr napäté ticho, vďaka divákom sledujúcim špirálu v strede miestnosti. Optoakustický nástroj a sochársky objekt v jednom sa vlnil a hýril farbami, striedavo sa zmenšoval a potom zas silnel až siahal k stropu. Špirála zavesená v priestore bola tvorená svetlom, zvukom a dotykom samotnej Pelusio, ktorá takto menila jej tvar. Predstavenie zanechalo dojem, že aj fyzikálne fenomény sú umeleckými dielami.
–
Text: Denisa Funtíková Foto: Ivan Vlnka
Pridaj komentár