Pred niekoľkými týždňami sme boli v pražskej Meetfactory na koncerte Mount Kimbie. Medzi fanúšikmi popovej elektroniky na jednom z najočakávanejších koncertov sezóny. V polo zaplnenej sále sa po milom vystúpení Jam City (UK), objavil na scéne vytúžený headliner. Zostava štyroch hudobníkov ovládajúcich svoj turné playlist nového albumu Love What Survives na stopercentnej úrovni, bez chyby, bez najmenšieho zaváhania.
O hudobnej kvalite tejto kapely sa nedá pochybovať. Usporiadaný pohyb medzi rôznymi rovinami elektronických žánrov je vedome riadený, neprechádzajúci za mantinely príjemnej počúvateľnosti a melodiky dotváranej akustikou hudobných nástrojov. Práve oné mantinely oddychovej hudby som si uvedomila až na koncerte a v jeho tretine zistila, že je to vlastne nuda. Na povrch vyšla otázka, čo robí túto kapelu tak známou a obľúbenou. Asi melanchólia skladieb, jej profesionálne spracovanie a porozumenie toho, čo si bežný mladý poslucháč rád vypočuje každé ráno cestou do práce v mestskej, štýlovej HUB kancelárii. Mount Kimbie sa právom radí do mainstreamu mestského človeka.
To, čo ich robí masovo počúvanými je ich nenarušovaná vnútorná línia skladieb, uspokojivý zvuk a spolupráca s hviezdami európskej hudobnej scény.
Nenadarmo sa vo Veľkej Británii radia medzi velikánov akými je napríklad King Krule alebo James Blake. Bez ich vkladu ale hudba tejto elektronickej formácie nemá dušu a stráca svoje špecifikum, uchopiteľnosť. Na koncerte Mount Kimbie som si vypočula dobre odvedenú prácu skúsených hudobníkov, no začala som výrazne pochybovať o osobitosti a samostatnosti tejto vo všeobecnosti ospevovanej kapely.
–
Text + Foto: Denisa Funtíková a Klára Mamojková
Pridaj komentár