Dňa 27. novembra začína Next – bratislavský festival, na ktorom zažijete kreatívne zvukové dobrodružstvá, audiovizuálne predstavenia, elektronické experimenty, stretnete skúsených improvizátorov, nováčikov s inovatívnymi prístupmi či nástrojmi. Niektorých umelcov spája hra s fyzikálnymi javmi, či už ide o využitie magnetických polí alebo elektrických signálov, vďaka ktorým vznikajú jedinečné diela. Tento rok hudobná dramaturgia vsadila aj na zvučné mená, ktoré sa na experimentálnej scéne pohybujú dlhé roky. Keďže 20. ročník tohto podujatia začína už onedlho, vybrali sme pre vás to najlepšie, čo sa oplatí vypočuť.
Jedným z najväčších tohtoročných mien je určite Keith Fullerton Whitman, skladateľ a performer, ktorý momentálne žije v Brooklyne. Od 90. rokov vydal mnoho nahrávok pre nespočetne veľa vydavateľstiev. Whitman skúma mnohé aspekty hudby a aj po toľkých rokov tvorby neustále hľadá nové cesty ako skomponovať svoje zvukové krajinky. Nástroje preňho nie sú len pomocníkom ale hlavným aktérom, ktorým sa snaží vyjadriť svoje myšlienky. Väčšinou však využíva analógové modulárne syntetizátory a gitary. V roku 2013 vydal 12-hodiný projekt nazvaný „Greatest Hits“, ktorý skonštruoval z nahrávok popových piesní svojho mládí, spomalených na polovičnú rýchlosť a, samozrejme, obohatených o jeho signatúru. Na tejto deštrukcii popu pracoval priebežne desať rokov a ak si chcete dať pol dňa tohto ambiciózneho konceptu tak TU.
Michela Pelusio je talianska umelkyňa, ktorá momentálne žije a tvorí v Aténach. Jej audiovizuálne vystúpenia vychádzajú z výskumu ľudského vnímania a fyzikálnych fenoménov. Prepojenie vizuálu a zvuku, umenia a vedy. Súčasťou jej performance bývajú aj inštalácie či živé kinetické sochy. Ona sama tvrdí:
Vytváram inštalácie za pomoci priestoru, svetla, matérie a zvuku, ktorých produktom je skúsenosť – byť prítomný v prostredí, ktoré je magické a nenahraditeľné.
Jej najnovším projektom je „Space Time Helix“. Pelusio sa hrá so základnými fyzikálnymi pravidlami a časticami. Používa pritom optoakustický nástroj, ktorým je sochársky objekt, zavesený v priestore, tvorený svetlom, zvukom a dotykom. Špirála stúpa a vlní sa smerom k stropu, niekedy až do výšky 15 metrov. Pelusio projekt vždy prispôsobuje kontextu a priestoru, máte preto istotu, že uvidíte jeho jedinečnú verziu.
James Ferraro je významným hudobníkom a producentom americkej experimentálnej scény, krstným otcom tzv. hypnagogic pop. Ide o hudobný štýl, ktorý ťaží z popkultúry najmä 80. rokov. Nostalgicky spomína, vracia sa k starým technológiám – kazetám či vinylom, odkazuje na retro estetiku, objavuje, kam až siaha kultúrna pamäť populácie. Názov je odvodený od slova „hypnagogia“ – stavu medzi spánkom a prebudením sa, ktorý je často sprevádzaný lucidným snívaním či halucináciami. Novinár David Keenan, ktorý pojem hypnagogic pop vytvoril, ho definuje ako
psychadéliu inšpirovanú 80. rokmi, ktorá si berie odpad kapitalizmu z minulosti, aby snívala o budúcnosti.
Ferraro je považovaný tiež za jedného z priekopníkov štýlu vaporwave, ktorý, práve ako derivát hypnagogic pop, využíva počítačovú grafiku a hudobné štýly 80. a 90. rokov. Prototypom tohto žánru, ktorý Ferraro sám definoval, je jeho album „Human Story 3“. Skrz jednotlivé skladby nás sprevádza mužský a ženský vokál, neznejú ani ľudsky ani úplne počítačovo, ktoré opakujú výrazy ako Starbucks, Ikea, GPS, mobile payments, latte. Svojim posledným albumom „Requiem for Recycled Earth“, ktorý reaguje na klimatickú krízu, sa Ferraro jemne odklonil od svojich predošlých počinov. Nenájdeme tu gitaru ani žiadne beaty, zostáva však pri falošňom piáne, počítačových dychových nástrojoch a roztrúsených vokáloch pripomínajúcich zvuk speváckeho zboru. Človek sa stráca v jeho bludisku skonštruovaných zvukov, najmä, keď sa väčšina skladieb na seba až desivo podobá. A práve pre tento klaustrofobický zážitok si album púšťate znovu a znovu.
Ďalším zvučným menom je Lee Gamble. Očarený počítačovo vytvorenými, dehumanizovanými zvukmi, začínal produkovať hudbu programovaním a kódovaním. V jeho tvorbe je vidieť silný vplyv rave, techna, old-school elektroniky a jungle, keďže vyrastal na predmestí Birminghamu. V roku 2012 sa pripojil k berlínskemu labelu PAN (Amnesia Scanner, Tzusing, Puce Mary, Yves Tumor), v roku 2014 mu vyšlo prvé LP pod londýnskym labelom Hyperdub (Kode9, Burial, Fatima Al Qadiri, Babyfather), kde momentálne postupne publikuje aj svoj triptych, album „Flush Real Pharynx“.
Z albumu si zatiaľ môžete vypočuť prvú časť In a Paraventral Scale, kde Gamble opäť vytvára hyper-počítačové prostredie, v ktorom sa vznáša prenikavé zvonenie, lietajú tryskáče, drony a štartujú autá, až máte pocity závratu. Jeho zámer k vytvoreniu tejto atmosféry má hlbší, až politický presah. Gamble chce skrz svoju hudbu demonštrovať ideu kapitalizmu, ktorý láka na spotrebný tovar, no môže mať kruté následky. Auto, výsledok neskorého kapitalizmu, vníma ako symbol masovej výroby, mužskosti či ženskosti, environmentálnej zmeny; je to objekt túžby, ktorý sa okolo nás stále točí.
Mám pocit, že mi neustále hovoria, čo by som mal robiť, ako by som mal myslieť, na ktorej strane by som mal byť. Tým, že vám niekto dáva možnosť voľby, už sa ani nemusíte sami rozhodovať,
hovorí Gumble a naráža pritom na frustráciu z neustáleho stavu konfrontácie, kedy sme vystavený toľkým problémom naraz, až strácame prehľad, koho z nich obviniť, kam skôr pozrieť, čo vlastne robiť. Druhá časť albumu Exhaust vyjde na svetlo sveta 15. novembra.
Fyzikálnych zákonov sa ešte nezbavíme, elektromagnetické polia využíva Martin Messier vo svojom projekte „FIELD“. V prostredí okolo nás sa nachádzajú zvyškové nepostrehnuteľné elektrické signály, ktoré Messier zachytáva elektromagnetickými mikrofónmi, aby následne generovali výkon. Na scéne vidíme dve tabule s mnohými výstupmi a vstupmi, ktoré vytvárajú niekoľko možností prepojenia. Messier s nimi interaguje neustálym zapájaním a vypájaním, čím vzniká audiovizuálne predstavenie. Inak neviditeľný a nepočuteľný tok energie sa nám zhmotňuje pred očami.
Ďalším magnetickým vystúpením bude kolaborácia Dewi de Vree a Patrizii Ruthensteiner s ich projektom „Magnetoceptia“, ktorý odkazuje na magnetorecepciu – zmysel, ktorý umožňuje organizmu detekovať magnetické pole a vnímať tak smer, výšku či polohu. Duo vystupuje v kostýmoch so zabudovanými anténami, ktoré sú vyrobené na zachytávanie elektromagnetických polí a ďalších neviditeľných fenoménov, pričom z nich následne vytvárajú elektronické zvuky.
Na line-upe nájdeme tiež jedného zo zakladateľov minimalizmu Charlemagne Palestine, ktorý sám seba nazýva radšej maximalistom, Marisku de Groot, ktorá pracuje s optickým zvukom, Erika Nyströma, ktorý vytvára viac-kanálové zvukové inštalácie, a mnoho ďalších.
–
Text: Denisa Funtíková
Pridaj komentár