Shopenhau.. Stockhausen… Schönhauser Allee, snažím sa vysloviť názov zastávky metra, na ktorej vystupujeme. Milan sa smeje čo to splietam za somariny, ale hovorím mu, že hej Stockhausen je reálne priezvisko a dokonca sa hudobne celkom hodí k našemu cieľu. Prišli sme totiž na 3 dni do Berlína na CTM festival – jeden z najodvážnejších a najlepšie kurátorovaných festivalov súčasnej alternatívnej, experimentálnej, avantgardnej, elektronickej (a inej…) hudby. Aj napriek tomu, že podujatie čelilo menším finančným príspevkom z nemeckého kultúrneho sektora, ako v minulosti, kurátorom (Jan Rohlf, Remco Schuurbiers, James Grabsch, Michail Stangl aka Opium Hum) sa podarilo vyskladať 10-dňový program s vyše 200 umelcami.
Oficiálne vyjadrenie festivalu znie: „Given the Berlin government’s chaotic budget planning and severe cuts to the city’s overall funding including culture, the fact that a festival like CTM 2025 can take place at all this very moment of time is anything but given.“
Je otázne, či bude festival v podobnej miere pokračovať aj v budúcnosti. Druhá vec je, že 10 dňový program je síce pre akéhokoľvek hudobného fanúšika absolútne šialenstvo, no 3-dňovú verziu by hádam bolo možné zrealizovať.
Na úvod, pre ľudí, ktorí festival nepoznajú pridávam zopár faktov.
CTM sa odohráva vo viacerých berlínskych koncertných halách, kluboch a priestoroch ako je Morhpine Raum, silent green, Volksbuhne, MONOM, OXI, RSO.Berlin, Radialsystem (Halle), Alte Münze a samozrejme klubové highlighty prebiehajú v Berghaine (na 3 stageoch: Säule, Main a Panorama Bar). Novinkou boli práve všetky priestory labyrintového spletitého podzemia Alte Münze.
Samotný program a výber umelcov:
toto nie je klasický line-up štandardného hudobného festivalu. Špičkový tím kurátorov, vrátane Michaila Stangla, ktorý niekoľko rokov budoval program Boiler Room po celom svete, prináša do jedného mesta unikátny prehľad undergroundových scén z rôznych kútov planéty. Je to ako živá, imerzná enycklopédia hudobných kultúr, subžánrov, inovácií, trendov, experimentov a kontextov. A keby toho nebolo málo na večernom hudobnom programe, tak CTM ponúka aj workshopy (v Morphine Raum, kde som sa veľmi tešil na workshop o filipínskom žánri budots s DJ Love, ale ktorého manažér nevybavil potrebné víza a tak vôbec nemohol prísť) a špeciálne série ako je: „artistic lab“ „Resynthesising the Traditional“, „Stranger AI“ („Wilding AI“), „MONOM archive“ priestorová listening session, „CTM Radio Lab“, „CTM 2025 Discourse programme“ vrátane „Research Networking Day“ v spolupráci s Berlin University of the Arts (UdK), Freie Universität Berlin a networkovým priestorom Trust. V spolupráci s výborným internetovým rádiom Refuge Worldwide boli taktiež k dispozícii denné rádiové vysielania z festivalu. Stále nie sme na konci.
Počas CTM Festivalu prebieha aj sesterský festival transmediale, zameraný na kritické… diskusie, workshopy, výstavy, performance, lepšie ich slovami: „a cornucopia of hybrid art seeking cultural transformation from a post-figital perspective“. Transmediale bol pre mňa vždy zaujímavým a trochu mysterióznym fenoménom. Vždy som si prelistoval neskutočne hutný program, nabitý stovkami myšlienok a podnetných tém, no energia ostáva len na hudbu. (Na koncertoch a DJ setoch ste proste do štvrtej až šiestej hodiny rannej, snažíte sa spať cez deň, kedy prebiehajú diskusné pásma, takže je nemožné prísť niekde oddýchnutý s čistou hlavou a vnímať náročné témy).
Napadla mi myšlienka, prísť niekedy výhradne na transmediale a nie na CTM, ale to sa asi nestane. Každopádne, kto chce vedieť viac, rozhodne odporúčam prekliknúť na web-stránku (https://transmediale.de/en). Však len teraz, ako píšem tento report, som si na mobile otvoril ich stránku, prešiel som sekciu #Journal a našiel krátku báseň od Nicolasa Jaara a vzápetí mobil aj odložil, lebo by som takto strávil ďalšiu hodinu.
S Milanom sme však druhý deň ešte mali nejakú energiu, tak sme stihli aspoň veľmi dobrú výstavu Purgatory EDIT s pod titulom Liberation Archives for the Cyborgs of Now, kutárotorvanú Ali Akbar Mehtavom v podzemných priestoroch silent green.
Sci-fi a realita. Toto je konštantná myšlienka, ktorú mám pri festivale a celkovo pri prechádzaní Berlínom. Ako sa čoraz viac stierajú hranice s dystopickými sci-fi filmami a príbehmi, realitou a svetom online dezinformácií a deep fakeov.
Jeden z prvých obrazov, ktorý mi utkvel v pamäti je betónová chodba, ktorá smerovala do podzemia silent green. Ako keby ste išli vchodom pre autá do garáže nejakého nákupného centra, len bola o dosť dlhšia. Na strope pozdĺž celej chodby boli nainštalované svetlá, ktoré v presnom tempe strieľali jednododuchý pás červeného svetla. Do pozadia bol pustený nejaký ambientný soundscape a už toto nastavenie vytváralo trefný úvod do výstavy. Neskôr, poznačený zlým spánkom a množstvom kofeínu z matéčiek, sme s Filipom na berlínskom letisku vymysleli koncept výstavy, ale je to smiešne, radšej nejdem rozoberať.
*
Prvý koncert, na ktorý sme reálne došli s Milanom bol už v stredu 29.1. 20:15 v koncertnej/divadelnej sieni radialsystem. Len pár hodín predtým hrala slovenská speváčka a zvuková umelkyňa Adela Mede, ktorú sme žiaľ nestihli. Zastihli sme ju však osobne na schodoch, keď práve odchádzala z budovy („som tu už piaty deň, už idem konečne domov… chýba mi Petržalka…“ zasmiala sa a rozlúčili sme sa. Kto neodchádzal, ale naopak prišiel bol Matwe Kaščák, s ktorým sme nejaký čas pobudli. Okrem neho a druhej slovenskej umelkyne Lénok, ktorá tiež vystupovala na CTM, a ešte asi dvoch redaktorov Full Moonu, sme za celý festival nestretli žiadneho iného Slováka alebo Čecha. Ak ste boli niekto na CTM, ozvite sa nám! Vzdialenosť Berlína a finančné zaťaženie asi robí z festivalu pre slovenské publikum nepríťažlivý cieľ, ale zasa Regiojet/Flixbus Praha-Berlín je za 25€ a hostel v Berlíne sa dá nájsť aj za 40€ na noc.
Seth Gragam je skladateľ a spolu-majiteľ Orange Milk Records. „Vo svojej tvorbe mieša svoj filozofický background, deep exploration of sound, a tak ďalej a tak ďalej“ píše komplikovaný popis na stránke festivalu. Mari Maurice aka More Eaze (Maurice Rubio), je multiinštrimentálna hudobníčka a skladateľka z Brooklynu, New Yorku. V predtavení albumu Night Of Fire, kde sa spojili ako duo –_ _–_ _ _ _ sa inšpirovali čerpacími staniciami, karnevalovými sprievodmi, moto – drift prehliadkami, pocitu totálnej neúcty a na myšlienke, že záleží na všetkom, okrem hodnoty, ktorá sa k nej pripisuje.
Našťastie nič z tohto textu sme si vopred neprečítali a zažili sme predstavenie s nulovými očakávaniami. Milana ani Matweho predstavenie nijako extra neočarilo, ale ja som sa do predstavenia veľmi vžil a užil si to. Slow-mo zábery americkej midwest krajiny, široké americké autá, kolotoče, lacné balóniky s potlačou Disney rozprávok >>> a do toho hypnotický husľový vír v prelínaní s hardcorovou hudbou. Pre mňa výborné.
Matwe a Milan (nezávisle od seba) hrali na husle vo svojom detstve, takže, ako sa mi priznali, boli poznačení osobnou skúsenosťou. [a teraz keby niekto porovnal nejaké kompozície od Stockhausena a schválne, či je ním inšpirovaná More Eaze, podľa mňa aj hej].
Potom sme mali na výber ísť na sériu asi troch ambientne-experimentálno-metalovo-jazzových koncertov do Berghainu [žiadna párty] alebo chillovať v meste. Ja som predvídal a odhovoril Milana od návštevy Berghainu („budeme tam zajtra celú noc Milan“).
Namiesto toho sme skončili v Kwia bare, kde som sa už dlho chystal. Ide o listening bar, kde v jednej miestnosti nemôžete rozprávať, sedíte na gaučíkoch, vankúšoch, na bielom koberci a počúvate ambientné sety, alebo v druhej sa môžete rozprávať na zemi. „Hello guys do you know the rules?“ Hlavné pravidlo je vyzuť sa, ale našťastie dávajú papuče. Pripomenulo mi to čas zo škôlky, kedy sme sa museli prezuť a hrať sa na koberci. Jednoduchý koncept, ale nikde na Slovensku samozrejme podobné miesto nenájdete [a pridajte krásny svetelný a interiérový dizajn + koktejly a skvelú hudobnú selekciu].
Následne sme sa niekoľko hodín rozprávali striedavo s Matwem a s argentínskym producentom Bungalovv, ktorí už vyše 6 rokov žije a tvorí v Berlíne. Okolo nás som počas večera zahliadol množstvo umelcov ako Minna-No-Kimochi (ktorí vystupovali na ďalší deň v Berghaine), Europa, španielsky producent Artur M Puga, ktorému sme premiérovali v minulosti track, tuším aj hudobníčku Soft Matter a mnohých ďalších. Cool miesto, príjemná atmosféra.
*
Vo štvrtok sme začali znovu dvoj-koncertom v radialsystem:
19:00 Eek, Female Wizard, Harrison Hall, Sam Mcglip pres. „STACK“ AV
20:00 Emme pres. „Heaven Help Me“ – jeden z najsilnejších zážitkov za pomerne dlhú dobu
„Emme’s artistry melds shrieked vocals with intricate, dystopian soundscapes, crafting a brutal yet beautiful fusion of emo, noise, and hardcore aesthetics with the elegance of modern dance and avant-garde performance art. Her debut project »Heaven Help Me« is a 30-minute solo opera that delves into the raw emotional terrain of surviving an abusive relationship.“
Obrovský biely baldachýn pripevnený na vysokom strope. Emme sa prebudila a z éterickej snovej atmosféry a rychlo prešla do hard core metalovo elektronicko post klubovej zvukovej smršti. Týždeň po festivale a stále mám živo v pamäti jej padanie zo schodov, plíživé prechádzanie medzi fanúšikmi (jedno dievča obmotala okolo svojho mikrofónového káblu a nechala sa ňou ťahať), padanie, kričanie, trhanie. Takto má vyzerať vyzretá premyslená performance, ktorá sa vás naozaj dotkne a zanechá silné emó…
„…solo opera that delves into the raw emotional terrain of surviving an abusive relationship“
[Z Emme Instagram postu]: „good show, i haven’t thrown myself down the stairs like that in a while. i think i finally feel comfortable with my relationship to this piece, i sure as hell won’t tour it back to back like i did in the past but having it there for me to access as a source of catharsis brings me solace.“
*
dvoj-metrové betónové steny, The Bunker (Reichsbahnbunker Friedrichstraße) vojnový kryt pre nemeckých občanov, ktorý bol postavený za 8 mesiacov, sklo, mreže, kov, dynamit, vojnová architektúra, 1943, vojna, sci-fi, svetlá, cyberpunk, paralelné svety, grid formát, zamračené počasie, chlad, vlhkosť, melanchólia
*
„Štvrť milióna stojí jedno svetlo, bolo ich tam asi 8“ hovorí po česky Tasya, komentujúc včerajší svetelný dizajn v Panorama Bare v Berghaine, keď stojíme v nehybnej rade do Alte Münze. Svetlo v Berghaine je fantasticky vymyslené. Nenásilné, veľmi jemné ambientne podsvietené betónové stĺpy, nádherné bary s vysokými stropami, výborne to dokresľuje celkovú atmosféru v klube. Batman’s dungeon vibes.
**
dadatbots (skúste tu) – custom AI systém, ktorý na základe promptov od návštevníkov generoval nové neexistujúce tracky. Tu môžem priložiť pasáž z popisu programu, ale určite je aktuálna myšlienka AI generovanej hudby, ktorá kŕmi playlisty, ktorá generuje peniaze od streamovacích platforiem a ktorá stiera hranice medzi ľudským a umelým výtvorom. Čoraz jednoduchšie sa bude dať obísť copyright, pozmeniť už existujúce tracky. Toto je zaujímava diskusia, ktorú sa mi ale aktuálne nechce otvárať.
**
Berghain štvrtok: Deize Tigrona + krátky DJ set od producentky Larinhx – očakával by som tvrdší baile funk, ale fantastická energia raperky. alys(ayls)alys – kvalitná zvuková výprava, ale dalo sa viac pritvrdiť. obese.dogma777 – najlepší set, čistá energia, zábava, sranda, humor, tanec, blastovať filipínske budots a Crazy Frog remixy vyjde ako highlight, po ostatných setoch. Kasimyn – ???
Rattlesnake neosobný odťažitý prejav, odchádzame z Panorama Baru. Hovorím Milanovi, nech pokojne ostane, ale nebaví ani jeho. Deize Tigrona proste doniesla párty vo favele do Berghainu. Čistá energia, rap, sem-tam mimo tónu, sem-tam viac kričí ako spieva, ale to je úplne jedno. To sa proste nedá napodobniť. Raperka medzi skladbami komentovala pre Berlínske publikum všetko zásadne len v brazílskej portugalčine, ale aj to absolútne nikomu nevadilo. Všetci sa zabávali, twerkovali, tancovali, pohupovali a Panorama Bar bol zaplavený carioca funkom tejto OG.
[Deize Tigrona vydala s DJ Marloboro v roku 2008 zásadný album Garota Chapa Quente. Jej chytľavý song “Injeção“ samplovala M.I.A. v skladbe „Bucky Done Gun“. Pasáž z textu skladby, s jasnými sexuálnymi metaforami: „When I go to the doctor, I feel pain / He wants to give me an injection… The injection hurts when it penetrates“. Funk carioca sa má hrať extrémne nahlas. Ľudia vo favele, ktorí sa stretnú na párty potrebujú tancovať – je to ich jediný unik z reality. Chudoba, drogové kartely, extrémna kriminalita… koho zaujíma história baile funku, pokojne sa ozvite.]
Kurátori CTM pozvali jednu z najvýznamnejších osboností tohto zánru do legendárneho klubu, počas ktorej hrali na hlavnom stage aya s uznávaným nemeckým scénografom MFO a následne Kasimyn. Na neho som sa tešil asi najviac, pretože mal hrať svoju originálnu tvorbu kde divoko mieša gabber a grindcore s indonézskou rituálnou hudbou jathilan. „Expect high-BPM chaos with hefty dollop of dangdut koplo and funkot – pure ecstatic cultural collisions.“
No keď sme prišli celí rozjarení z Deize Tigrona, Kasimyn hral nejakú dívnú zmes footworku a v monumentálnom insdustriálnom priestore jeho selekcia pôsobila nevýrazne, ustupovala do pozadia. Škoda. Možno ku koncu to už bolo o inom, ale my sme si dávali krátku pauzu vo fajčiarskom kútiku, ktorý je výborne izolovaný od hluku, takže si oddýchnu aj vaše uši.
Sklamanie z jedného DJ setu nahradila čistá radosť v sete inom. Na menšiom stage Säule hral hodinu a pol dlhý set obese.dogma777. Filipínsky rodák nahradil DJ Love a bol to jeden z najlepších setov večera, aj celkovo posledného obdobia. Toto je presne hudba, ktorú chcem počuť v kluboch.
Popisky z programového textu obsahujú spojenia ako: „esoteric maximalism“, „post-modern club carnage“, „net concrete aesthetics“ či „speculative pop“ a „meta-ironic loops“, ale na set mladého filipínskeho producenta sa nedá pripraviť. Vypočuť si jeho SoundCloud.
**
Piatok Alte Münze – Femtanyl a potom AKA HEX (Slikback & Aisha Devi), dva koncerty, ktoré sme si nesmierne užili. Na AKA HEX sme sa stihli porozprávať s VAN BOOM-om, s ktorým sme preberali tému producentov, ktorí speedrunujú tracky od Soulja Boya. „Man that’s so inspiring.“ A ako by mal niekto natočiť video ako speedrunuje tracky od Slikbacka. Hovorím, že by to mal skúsiť práve on. „Yeah I could do that. Actually, you can say which tracks he [Slikback] produced in Ableton and which in FL studio. He is using Ableton now.“ Ani neviem kde začať.
1) Jeho produkcia, a špeciálne pasáže surovej salvy valiacich sa basových línii a kickov, to je ako keď sa pretrhne hrádza a skaly sa štiepia a padajú kopcom. Toto je asi jediné prirovnanie, ktoré mi napadne, keď počujem na živo jeho produkciu. Proste môžete vidieť desiatky podobných „post klubových experimentálnych“ producentov, ale Slikback je len jeden.
2) Bytča, Ladovňa, KC Hviezdne noci, 2022. Dramaturgovi Rišovi Michalikovi a tímu sa podarilo Slikbackovi zorganizovať set v Bytči, kde bolo asi 20-30 ľudí. Ja som hral warm-up, ktorý si Slikback nahral a prezdieľal na Instagrame a stihol mi dať shout out aj osobne [:-O]
3) No a Aisha Devi pridávala jeho hudbe magickú energiu ako z iného sveta. AKA HEX je skrátka umelecky vyzretý unikátny projekt so silnými emóciami. Treba vidieť naživo.
**
PEB (IG) skvelý koncert, aj keď v absolútne preplnenej sále, ktorá pripomínala akýsi menší Fuchs2. A opäť hudobný highlight, DJ set od francúzskeho producenta Modulaw (@merlinmodulaw). Shatta, bouyon, baile funk, reggaeton, dembow, jersey club, trap, Modulaw bezchybne a plynulo strieda track za trackom, žáner za žánrom, ale stále udržuje skvelú atmosféru.
Potom sme zvyšok noci strávili v podzemí Alte Münze (Maschine Floor), kde bol na programe Surf Gang takeover s: bod (ktorý nahradil Eera), Lauren Duffus, fakemink, evilgiane, Europa, Anthem. Toto bol jediný festivalový segment na ktorý prišiel aj štvrtý kamarát. David je Olomoucký raper, DJ a pohybuje sa na hranici súčasného rapu, grime-u, hip-hopu, tak som bol veľmi zvedavý ako sa mu bude páčiť „alternatívnejší“ program CTM festivalu, ale myslím, že bol nakoniec veľmi spokojný.
Miesto komplikovaného opisovania atmosféry, ktorú vytvárali svojimi naozaj unikátnymi a zaujímavými DJ setmi (najmä) bod a Lauren Duffus na začiatku, pripojím úryvok z textu kultúrneho kritika, autora a filozofa Marka Fishera (a túto skladbu Lauren Duffus do pozadia):
„Sonic hauntology is exercised by the problem of memory and its imperfect recovery; a familiar enough theme, but one given an extra piquancy in the context of electronic music, which was for so long treated as a herald and signifier of the future. Here we confront the temporal crisis around which sonic hauntology is continually circling. The problem is that the electronic sounds produced between the 1950s and the 1990s remain sonic signifiers of the future—and, as such, they are signs that the anticipated future never actually arrived. The music of Burial and of Ghost Box is haunted by a paradoxical nostalgia: a nostalgia for all the futures that were lost when culture’s modernist impetus succumbed to the terminal temporality of postmodernity.“
(pasáž z článku „The Metaphysics of Crackle: Afrofuturism and Hauntology„)
***
Text: Krištof Budke / Foto: Milan Gajtko / Sledujte viac o CTM na stránke a Instagrame
Pridaj komentár