Od 3. do 6. apríla sa v Haagu konal 17. ročník festivalu Rewire. Zatiaľ najväčšia edícia v rámci 200 podujatí predstavila rozmanitý program súčasnej hudby, klubovej kultúry a zvukového umenia. Po reportáži nášho šéfredaktora z roku 2022 sme tento rok do Haagu vyslali hudobného kurátora Juraja Hoppana.
Popri známejších menách (Kali Malone, Arooj Aftab, Alessandro Cortini, Anna Von Hausswolff) a bežcoch (a bežkyniach) na dlhé trate (Matana Roberts, Laurie Anderson, Alvin Curran) dáva program už tradične viac ako rovnocenný priestor novým hlasom a tichým hviezdam (Isaiah Hull, Loto Retina, Lénok, Elisabeth Klinck, Elori Saxl, YHWH Nailgun), ako aj menám stojacim niekde uprostred (Oklou, John Glacier, Billy Bultheel, Eiko Ishibashi, Clarissa Connelly, Colin Self, De Schuurman, DJ Plead, Forensis a Bill Kouligas, Fennesz, emptyset).
REWIRE 2025, Heinali & Andriana-Yaroslava Saienko © Parcifal Werkman
Festival je komfortne zasadený do kompaktného malého centra Haagu. Vďaka ľahkej dostupnosti z Amsterdamu a Rotterdamu, trom umeleckým univerzitám a bohatému programu priláka každoročne vysoký počet ľudí – taký, ktorý zaplní vyše 25 kultúrnych priestorov súčasne. Ak si k tomu pripočítame podporu z mesta a rozsiahlu grantovú podporu, niet divu, že Rewire je dnes vnímaný ako jeden z kľúčových európskych festivalov pre prevažne experimentálnejšie orientovanú hudbu, klubovú kultúru a zvukové umenie.
REWIRE 2025, Oklou © Parcifal
Rewire ponúka naozaj pestrú paletu: Clarissa Connelly z Warp Records a jej barokový pop v kontraste kalvinisticky chladného kostola Lutherse Kerk, civilný post-punk (Good Sad Happy Bad) a jeho odvrátená strana (Moin), prekvapivé a ultra dynamické elektronické experimenty made in Slovakia (Lénok), nekompromisný queering klubových konvencií (Loto Retina), oživenie 700 rokov starej vokálnej tradície, ktorá v niečom pripomína acapella dekonštruovaný trance (Mearra O´Reilly´s Hockets for Two Voices), crème de la crème queer latin bass scény (Tayhana), indonézsko-japonské rituálne subbasy (Takkak Takkak), inkluzívne hardstyle svety (Animistic Beliefs a Jeisson Drenth), konvenčnejšie post-jazzové cvičenia (Body Meta), subtílne husľové kompozície (Elizabeth Klinck), oddychovú r&b retromániu (Erika de Casier), free-impro experimenty (Nick Dunston), láskavé bedroom atmosféry (more eaze a claire rousay), atď, atď. Aj táto pestrosť však žiaľ pozná svoje hranice – k tomu sa ale dostaneme neskôr.
Rewire 2025 – Donderdag – Alvin Curran – Foto Maurice Haak
Opulentnosť programu so sebou prináša rad špecifických luxusných problémov. Pravidelne sa vám môže prekrývať aj niekoľko koncertov. Nehovoriac o dielach na objednávku, veľkorysom programe prednášok, workshopov, diskusií, premietaní a podobne bohatej ponuke zvukového umenia a inštalácií, čo je v podstate taký malý festival vo festivale – vo festivale. Každý si môže zažiť svoj vlastný jedinečný Rewire, ktorý môže byť celkom odlišný od toho mojho.
Krúžkovanie programu je boj s FOMO, no dá sa zvládnuť, ak si dobre vyberiete. Horšie je, keď zistíte, že ste na nesprávnom mieste. Na niektoré koncerty sa oplatí prísť aj pol hodinu vopred – inak skončíte v nehybnom rade, v ktorom môžete viesť diskusie o neviditeľnej ruke trhu, finančnej stabilite, proporcionálnych bariérach a iných domnelých motiváciách takto rozsiahle štrukturovaného programu.
Čítanie sveta cez zvuk
Festivalový program tento rok priniesol rad silných mien, nečakaných drahokamov a množstvo tzv. koncertov zo zvedavosti. Na začiatok som sa vzdal umelectva, ktoré sa už predstavilo (DJ Plead, Heith, Slikback, Katarina Gryvul, Billy Bultheel, FUJI////////////TA, Heinali, Jules Reidy, Lyra Pramuk, Laurie Anderson), alebo sa čoskoro predstaví v Bratislave (aya v T3) – čo mimochodom pekne vypovedá o bohatosti bratislavskej koncertnej ponuky pred amatérskym rozkladom Fondu na podporu umenia súčasnými nominantami MK SR. Prednosť dostali komornejšie zážitky, nové mená, klubové gems, ale predsa len aj pár “starých známych”: Oklou, De Schuurman, Tayhana.
Nick Dunston / Esmée de Vette
Rewire 2025 otvorila retrospektíva diela uznávaného amerického experimentálneho skladateľa Alvida Currana, ktorý pôsobí na scéne už od šesťdesiatych rokov. Performance Maritime Rites postavená na subtílnom, ale zároveň všeobjímajúcom charaktere lodných trúb (tzv. foghorns) bola lekciou v prinášaní nekonvenčnej hudby do verejného priestoru. Tento rituál sledovali z brehu Hofvijver kanálu stovky ľudí.
Ak by som mal kacírsky vybrať len päť projektov, ktoré zanechali trvalý dojem, vypovedajú niečo o stave súčasnej hudby a najlepšie aj stave vecí všeobecne, budú to Isaiah Hull, John Glacier, Lechuga Zafiro, Oklou a Navid Navab.
Tradične silný set (v šiestom mesiaci tehotenstva) predviedla nezaškatulkovateľná Oklou so subtílne prearanžovanou verziou svojho aktuálneho albumu choke enough. Zatiaľ čo nový materiál príjemne plynul a dal vyniknúť najmä jej hlasu, skutočnú silu jej songwritingu ukázali staré kúsky z debutového albumu Galore.
Lechuga Zafiro – uruguajský producent a dlhoročná stálica tej otvorenejšej časti klubového spektra, sprostredkoval v zadymenej kotolni The Grey Space pohlcujúci a pestrý live set. Čerpal z aktuálneho albumu na TraTraTrax a z custom samplov rôznych materiálov a živočíchov, ktoré pretavil do hypnotických rytmických elementov. Pri vystúpeniach od Hassan Abou Alam, Loto Retina, Tayhana a rEmPiT g0dDe$$ išlo o jeden z najlepších klubových setov mojej verzie festivalu.
Lechuga Zafiro / Esmée de Vette
Londýnsky umelec a samozvaný “stand-up tragedian” Isiah Hull bol nahnevaný a zároveň zraniteľný, intímny, ale tiež priamy. Jeho prejav medzi dravým rapom a guľometnou recitáciou poézie bol silný a dojemný. Toto nasadenie ešte umocnil vizuálny komentár adresujúci všetko od mnohovrstevnatých problémov sociálnych médií, cez koncept black excellence až po self-image Afroameričanov v dobe neskorého kapitalizmu. Najlepšie vystihuje celú emóciu sám Hull, keď v interview pre festivalový magazín hovorí o motivácii tvoriť: „Píšem veci, ktoré ma oslobodzujú – nás oslobodzujú – od tohto black-trauma porna, ktoré sa šíri v médiách, a to prostredníctvom slov odporu a povzbudenia, vizuálneho pohybu a histórií sily.“
Isaiah Hull / Alicia Karsonopoero
Limity pestrosti a palestína ako lakmusový papierik
Autentický hlas (alebo skôr prúd vedomia) mladého Londýna reprezentovala aj John Glacier. Jej denníkový, citlivý a zároveň suverénny prejav v kombinácii s často surovou produkciou adresuje témy emočnej odolnosti a hľadania samej seba uprostred spleti vzťahov, stojac na pevnom základe duchovného a myšlienkového dedičstva jej jamajských predkov. Medzi riadkami sa pritom dotýka tém sebavyjadrenia, odporu, anti-rasizmu a identity. Niektoré jej texty pripomínajú politické čítanie transformatívnej sily lásky ako nástroja radikálneho odporu v zmysle textov feministických mysliteliek ako Audre Lorde alebo bell hooks.
REWIRE 2025 John Glacier © Parcifal Werkman
Rad umelkýň a umelcov (vrátane Glacier) nahlas odsúdilo prebiehajúcu genocídu palestínskeho ľudu izraelským režimom, ktorú v januári 2024 jasne pomenoval aj Medzinárodný súdny dvor a predtým aj mnohé ľudskoprávne organizácie — malé, ale dôležité gesto v mozaike odporu v krajine, ktorá sa tvári demokraticky a zatiaľ mláti študentov (pozor: triggering content) za vyjadrenie solidarity. Dvojnásobnú váhu ich slovám prisúdil Haag ako centrum — v priamom prenose rozpadajúceho sa — medzinárodného práva.
S ohľadom na komplicitu Holandska na genocíde Palestíny, ale aj pri pohľade na tak bohatý program je škoda, že festival, ktorý v brožúre artikuluje témy “dekolonizácie, politického násilia, polarizácie (…)” neplatformuje popri blízkovýchodnom umelectve (napr. Farzané – Irán, Use Knife – Irak, Hassan Abou Alam – Egypt) a popri ukrajinských a množstve queer hlasoch aj viac palestínskeho umenia. Výnimkou bola len imerzívna participatívna performance No Spectators at Chasm’s Door od kolektívu autorstva Ömür Kırlı, Koen Gijsman, Denis Hakman, Absala, Aniketh, ktorá spracovala tradičnú palestínsku ľudovú povesť — v rámci sprievodného programu. Oproti vystúpeniu dua Maya Al Khaldi & Sarouna z roku 2024 tak zostal tento rok hlavný koncertný program bez palestínskeho zastúpenia. Tento fakt pôsobí kontrastne aj s ohľadom na diskurzívny program, ktorého mnohé časti sa viac či menej zaoberali aj témou zvukového umenia v kontexte dekolonizácie.
Palestínska, v Prahe pôsobiaca umelkyňa Yara Abu Aataya, hovorí o tom, aké dôležité je tvárou v tvár vymazávaniu a dehumanizácii Palestíny rozprávanie o palestínskom bytí – a nebytí – prostredníctvom umenia a storytellingu. Platformovanie marginalizovaných a sústavne vymazávaných hlasov musí stáť v centre každého progresívneho kultúrneho ekosystému.
Vrátim sa ešte k vyjadreniam solidarity s Palestínou z pier mnohých vystupujúcich. Ako podčiarknutie váhy daných slov pôsobila fascinujúca kinetická inštalácia od Navid Navab (Irán / Kanada). Navab sú známy ako mediálni alchymisti, multidisciplinárni skladatelia s pozadím v súčasnej hudbe, biomedicínskej sonifikácii a filozofickej biológii. Komplexná inštalácia Organism + Excitable Chaos spája storočný preparovaný organ a roboticky aktivované trojité pendulum. Kmitanie troch kruhových drevených kyvadiel prepisuje pohyb do zvuku prostredníctvom malých mechanických klapiek v jednotlivých píšťalách. Obnažená technológia nechá diváctvo nahliadnuť do útrob samotného procesu. Znie to ako ozvučenie matematických konštánt vesmíru, soundtrack k tzv. butterfly efektu a zároveň meditácia nad náhlou a ohromnou silou tisícok malých hlasov a pohybov v bode synergie.
REWIRE 2025, Kerk Joris van den Einden Navid Navab
–
Autor je hudobný dramaturg.
Pridaj komentár