Desiaty ročník festivalu Creepy Teepee sa 6.-8. júla opäť konal v Kutnej Hore. Organizátori mali problémy s lokáciou, keďže sa na poslednú chvíľu dozvedeli, že pôvodný areál Vitaminy (ovocinárskeho družstva) tento rok využiť nemôžu. Náhradným plánom sa tak stalo nádvorie cirkevného gymnázia v budove niekdajšieho kláštora, bývalý rockový klub a nočný život sa preniesol do priestorov zabudnutej diskotéky. Prvotné obavy z roztrieštenosti programu opadli už v prvý večer. Koncerty sa kryli len minimálne a vďaka blízkosti všetkých troch priestorov ste si mohli cez deň užívať slnečné lúče na trávnatom nádvorí s výhľadom na krásnu barokovú stavbu bez toho, aby ste sa niekam náhlili. V noci sa zas ulica pred klubom zaplnila posedávajúcimi ľuďmi na obrubníkoch vo svetle pouličných lámp.
Aj tento rok bolo zaujímavé sledovať pohľady miestnych, ktorí nechápavo pozorujú ako sa Kutná Hora zaplavila čiernou a originálnymi outfitmi plnými fantázie a extravagancie. Nejde tu však len o módne výstrelky ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Návštevníci aj účinkujúci tu chodia najmä za hudbou, o čom vás presvedčí aj fakt, že umelci po svojom vystúpení neodchádzajú, ale nájdete ich stáť pod pódiom vedľa vás. Sympatické je, že organizačná crew stále dbá na to, aby festival nebol komerčnou prehliadkou veľkých sponzorov a stráži si predaný počet lístkov, ktorý je obmedzený.
Creepy Teepee je v československých končinách výnimočný tiež kvôli tomu, že sa nedá úplne zaradiť k ostatným letným festivalom. Ide skôr o showcase prezentujúci súčasných svetových, ale aj domácich umelcov vizuálneho a hudobného umenia, ktorý sa prudko vymyká akýmkoľvek žánrovým hraniciam.
Vypočujete si najnovšie objavy klubovej muziky, techno, experimental, trap či hip-hop, rockové kapely, hardcore, a tento rok tiež klavírnu legendu Lubomyra Melnyka, alebo počiny, ktoré sa jednoducho nedajú zaškatuľkovať.
Celkový program festivalu odštartovala dych berúca performance Young Boy Dancing Group. Telesnosť dovedená do extrému, provokatívnosť na hrane znesiteľnosti aj ostrieľaného (Creepy Teepee) diváka a skupina štyroch tanečníkov bez náznaku mentálnych a fyzických bariér. To všetko v obkolesení návštevníkov festivalu za prítomnosti surových bielych svetiel (tých, ktorými vás ráno vyhadzujú z rozbehnutej párty v klube), mokrej kachličkovej podlahy a napätého ticha do pozadia znejúcich zvláštnych zvukov. Predstavenie, ktoré vás od prvého momentu šoku postupne privedie k vnímaniu tela, jeho pozície a opodstatnenia v priestore úplne iným smerom – tým prirodzeným a fluidne prechádzajúcim. Telo ako objekt, ako relikvia ako súčasť kultu. Absolútne vytratenie vulgárnosti, povrchnosti a absurdnosti aktu, ktorý ste mohli sledovať, prichádzalo s energiou performerov. Ich bezprostrednosť a maximálna schopnosť etablovať sa na dané prostredie vychádzala z naturálnej podstaty pohybu a sebavedomého využívania možností, ktoré sa im naskytovali. Skôr ako tancom, performance či exhibicionizmom by sa dal úkaz Young Boy Dancing Group prirovnať k vnútornému – psychickému cvičeniu. Konfliktu, ktorý nastáva a postupne mizne spolu s miznúcimi zábranami diváka.
Jedným z našich hudobných highlightov boli určite Primitive Art. Talianske duo zahralo svoj set o druhej v noci v tmavom klube, pričom striedali tracky z EP Problems aj aktuálneho Crab Suite. Napriek tomu, že vzduch bol nedýchateľný tento set nemohol byť odohraný inde ako v zadymenej diere s červenými svetlami. Ich zvuk je hlboký, tajomný a temný, má v sebe niečo, čím si vás podmaní, zhypnotizuje. Doliehajú k vám slová akoby z diaľky, pomedzi ne vnímate naturálne tóny, ktoré sú odrazom jasne stanovenej rytmiky a miestami až popových aranžmá. Zrazu to všetko prerazia ostré industriálne výšky. Hudba, ktorá má niekoľko vrstiev naraz – chvíľu hĺbku, chvíľu plytkosť.
FAKA a ich energická show!
Ďalším kvalitným zážitkom boli dánsky Iceage. Aj napriek tomu, že nový album je popovejší, túto výzvu zvládli, a naživo to skrz drsný look frontmana Elias Bender Rønnenfelta nebolo cítiť. Ten sa dynamicky pohyboval po pódiu s neurčitým pohľadom blúdiacim po dave, do očí mu padali mokré vlasy, bohémsky výjav doplňoval biely oblek a rozopnutá zamatová košeľa. V kontraste s Rønnenfeltom bol zbytok kapely statický, v popredí huslista, keby ste zastavili čas mohol to byť až romantický obrázok. Naživo však Iceage vypustili svoje post-punkové duše a dokázali, prečo sú v súčasnosti kritikmi tak vyzdvihovaní. V ich hudbe cítiť Nicka Cave-a aj Black Flag, odráža sa vplyv hardcoru, folku či blues. Songy nie sú „na jedno kopyto“, nájdete aj romantické vyznania aj chaotické ukričané refrény. Obzvlášť bolo počuť rozdiel medzi staršími a aktuálnym albumom. Je zaujímavé sledovať kapelu, ktorá nemá limity a sama si posúva laťku vyššie a vyššie.
Najčistejším a najromantickejším precitnutím festivalu bol mladý hudobník Lauren Auder. Spolu so živým klávesovým a gitarovým doprovodom sa teenage výzor speváka s dlhými vlasmi a chlapčenským pohľadom stal súčasťou poetických a tak naivne pravdivých textov. Jemnosť osoby Audera však stála v kontraste veľkej sily jeho hlasu a vedomej manipulácie s ním. Koncert plný čistých emócií, úprimnosti a hodnotného hudobného prejavu. Nováčik na scéne s popisom „heartbreaking guy“, o ktorom budeme ešte určite veľa počuť.
Dni pokračovali a v ten posledný, pri pocite, že už nás nič neprekvapí, prišiel v nedeľnú noc dj set producenta Felicita. Elektronický hardcore. Neuchopiteľnosť štruktúry zvuku, jej nasledovania a vývoja. Miestami príjemná melodika, ktorá sa behom sekundy mení na absolútny elektronický trash, peklo bez prechodov, bez upozornenia či aspoň malého náznaku zmeny. Príjemne vyčerpávajúci zážitok Felicity bol ukončený jemnou melodickou pop skladbou. Momentom, pri ktorom sme si uvedomili, že vlastne o tomto Creepy Teepee je. O prvotnom šoku, spracovaní ho a následnom uvoľnení.
–
Text + Foto: Denisa Funtíková + Klára Mamojková <3
Pridaj komentár