Prečo zbieraš VHS-ky? Rozhovor s umelkyňou Barborou Berezňákovou.

V piatok sme boli v bratislavskej Photoport galérii na vernisáži výstavy od mladej autorky Barbory Berezňákovej s názvom Remembering 90′ s podnázvom: Pozrite si bizarné roky 90-tie! Ako sme si mohli pripomenúť (alebo pozrieť po prvýkrát), na originálnych dobových videách tak tieto roky skutočne bizarné boli. Autorka strávila dlhšiu dobu zbieraním materiálu od svojich blízkych či neznámych ľudí z celého Slovenska.

Na zhruba polhodinovom premietaní krátkych úsekov zo všedného života ľudí z 90-tych rokov môžeme vidieť zvláštne a predovšetkým vtipné zábery. Nemý záber na izbovú rastlinu, ktorú kameraman približuje a vzďaľuje zo všetkých uhlov skutočne pripomína Davida Lyncha. Ako povedala sama Barbora Berezňáková, nie je až tak známou umelkyňou a nečakala takú veľkú návštevnosť, no určite na výstavu prilákal aj Bratislava Art Festival (BLAF), či Biela Noc. O výstave, procese zháňania VHS materiálov, či slovenskej umeleckej scéne sa dočítate viac v našom nekrátenom rozhovore s autorkou.

BN_BB_MD_41

Atmosféra počas piatkovej vernisáži v Photoport galérii Foto: Michaela Dutková

Projekt Remembering 90′ je výstavou videomateriálov. Od kedy si začala zbierať tieto videá natočené na VHS kamery, ktoré si návštevníci môžu pozrieť vo Photoport galérii?

Najprv nejak spontánne, ale potom, asi niekedy v roku 2013, nám s Mišom Kondrlom napadla idea cielene to spracovávať a rozmýšľali sme nad tým, ako by sa z toho dal urobiť film. Mala som nejaké domáce archívy od otca, ktoré som zo srandy zostrihala, ale vznikli z toho sekvencie, ktoré pôsobili veľmi emotívne aj mimo okruhu našej rodiny.

Ako sa to dostalo ďalej?

Náhodou. Niekedy v tom čase som sa dostala do poroty festivalu amatérskych filmov. Bola upršaná sobota, nechcelo sa mi tam ísť, ale keď som amatérske filmy a domáce videá sledovala, totálne ma zaujalo, keď svojou nevedomosťou títo filmári hackujú filmový jazyk. Je to svojim spôsobom geniálne. Alebo možno aj blbosť (úsmev). A práve táto jemná linka, ktorej možno nerozumie každý na prvýkrát a jej hľadanie a videnie je pre mňa zaujímavá a podnecujúca.

BN_BB_MD_18

Foto: Michaela Dutková

Prečo zbieraš práve VHS-ky?

Lebo mi prídu ako zaujímavé médium. Niečo medzi romantikou mäkkého filmu a dokonalosťou digitálu. Hovorím síce niečo medzi, ale v skutočnosti to nie je ani dokonalé ani romantické, práve naopak. Obraz je škaredý, často neostrý, plný technických „chýb“, realita je sploštená do jednej hĺbky ostrosti, neexistovali žiadne filtre…

Ale práve toto sa mi páči. Je to estetika, v ktorej vidím svoje detstvo v 90-tych rokoch. U nás je to porevolučný čas, kedy sa tá hra na luxus veľmi pekne dá vidieť práve v kazetovom vizuále.

Ako zbieraš materiál, popíš nám tvoj proces?

Zbierala som ho rôzne, od kamošov až po úplne neznámych ľudí z opačného konca Slovenska. Bolo toho veľa. Je to pomerne zložitý proces, musíš mať nielen prehrávač a strižňu, ale aj karty, softvér, kazety majú rôzne chyby… V tomto mi pomohol práve Mišo. Oproti napríklad osmičkám, ktoré nemajú zvuk a ľudia majú väčšinou len pár minút materiálu, jedna VHSka má tri hodiny. Kľudne by som mohla spraviť Remembering90‘ vol. 2 (smiech).

Čo ťa zaujalo?

Prístup k tomu, čo točili bežní ľudia, keď chytili kameru. Keď bola osmička, materiál bol veľmi vzácny a bez zvuku. Ale VHS nadobudli zvuk, a teda často zachytávajú bežné rozhovory, alebo úplne bizarné komentáre domáceho kameramana, ktorý nakrúca. Títo autori si vymýšľajú vlastne kreatívne procesy, kompozície… napríklad si nakrúcajú niekoľko minút kvet z rôznych uhlov, alebo nakrúcajú steny bytu v ktorom žijú. Hovoria na kameru, akoby to malo nejakého pomyselného adresáta, budúce generácie… Pritom väčšinou tieto kazety zostávajú doma zaprášené v krabiciach.

photo 3

Spomínaný Lynchovský záber rastliny z každého uhlu.

Až dokým ich ty nevytiahneš. Aký bol tvoj hlavný námet, čo si chcela videami ukázať?

Ja som možno ani nechcela nič „ukázať“, to ide samo z toho obsahu. Celé hodiny som sledovala zozbierané pásky a jednoducho, niečo ma zaujalo a tak som si to označila. Bolo to buď niečo vtipné intímne svojím obsahom alebo zvláštny komentár, používanie kamery a jej vtedajších technických možností ako digitálny zoom a podobne.

Čo si väčšinou na videách okrem dramaturgicky vybraných úryvkov videla?

Rôzne bizarnosti, ale aj nesmierne dobrý študijný materiál správania sa ľudí všeobecne. Tieto materiály sú často nesmierne intímne, ukazujú rodinu, deti, stavanie domu…. bežné situácie, obdobie 90-tych rokov, keď nakrúcanie bolo ešte pomerne vzácne, nemohol si to dovoliť každý. Už len výber toho, čo si tí ľudia točili je zaujímavý a určite má aj sociologickú hodnotu. Dnes je prístup k natáčaniu medzi širokou populáciou úplne iný. Myslím si, že z toho videa je cítiť to, čo vtedy ľudia považovali za dôležité, hodné zaznamenávania a to vypovedá o nich samých. O nás.

Poznáš súčasných video art-ových umelcov?

Video art je škaredé slovo, ktoré nemám rada. Asi preto, že často som videla pod týmto označením veci, ktoré sa mi nepáčili, boli povrchné alebo nie pre mňa zrozumiteľné… Tiež nemám rada ak je video art len nejaká formálna grafická vec, skôr ma zaujíma príbeh, nápad. Nesledujem to programovo, ale samozrejme, mám rada ľudí čo robia s videom rôznorodé veci.

Sleduješ niekoho konkrétneho? Kto ťa inšpiruje?

Napríklad veľmi sa mi páči tvorba Pippilotti Rist, Douga Aitkena, Mirandy July, na Bielej Noci bol úžasný Joanie Lemercier, ale mám rada aj Davida Lyncha. Pre mňa je dobrý video art aj pekne spravený hudobný klip alebo aj reklama na LEDke na námestí… Ja to nejako neoddeľujem, mám rada, keď vec alebo inštalácia spĺňa svoj účel, má nejaký inovatívny nápad po obsahovej stránke a má k tomu adekvátnu formu a estetiku… A to môžu byť veľmi rôznorodé veci.

photo 4

Ako vnímaš umeleckú scénu na Slovensku, je tu podľa teba veľa mladých zaujímavých umelcov?

Určite. Veľmi tu nevnímam niečo ako „scénu“. Mám veľa kamošov výtvarníkov, ktorých mám rada, je to pre mňa individuálne a u nás aj veľmi osobné, čo je podmienené malým prostredím. Lebo akonáhle sa ti páči niekoho tvorba, tak sa s ním často niekde aj zoznámiš a potom to vnímaš cez neho. Väčšinou je to dobre a občas aj na škodu. Ale asi je to neoddeliteľné.

Koho konkrétne uznávaš alebo máš rada zo slovenskej “scény”?

Teraz som napríklad točila videoprofily pre cenu Oskára Čepana 2015, a bola to veľmi zaujímavá robota, snažiť sa pochopiť a ponoriť sa do tvorby jednotlivých autorov. Veľmi sa mi páči ako rozmýšľa Fero (František Demeter, pozn. red.), to je mne intelektuálne blízky človek. Páči sa mi, že rozmýšľa do hĺbky o posúvaní hraníc maľby ako formálne tak aj obsahovo a pritom to neberie vážne, ale s istou ľahkosťou. To mi vyhovuje a určite by som takto chcela pristupovať aj k filmu, aj keď je to výrazne iné médium, čo pochopil aj Fero pri natáčaní (úsmev).

Ale máme tu veľmi veľa šikovných ľudí… Jano Šicko, Pavlína Morháčová… veľa, nedá sa to vymenovať.

Aké si mala pocity na vernisáži a potom v nasledujúcich dňoch?

Bola mi zima. Ale tešila som sa veľmi, to je jasné! Hrial ma dobrý pocit, že robím to čo sa mi páči. Inak to pre mňa nemá cenu.

Prišlo si výstavu pozrieť dosť ľudí? Aké sú ohlasy?

Áno, veľa! Pred výstavou som sedela pri víne sama, písala SMS s Paťou (Patrícia Koyšová, pozn. red. ) a hútala či niekto vôbec príde, veď ja nie som známe meno na výtvarníckej scéne! Ale napokon boli ohlasy nad očakávania, okrem klasikov Photoportu prišlo aj dosť neznámych ľudí vďaka Bielej noci, dokonca aj ďalšie dni. Chodila som si pozrieť reakcie ľudí priebežne počas sledovania videa a pre mňa ako autorku to bol veľmi príjemný zážitok.

photo 1

Máš rozpracované aj nejaké ďalšie projekty?

Ježiš. Hej. Mám (úsmev).

Chystáš sa pokračovať s touto výstavou aj do iných miest, prípadne do zahraničia?

O tom som ani nestihla ešte uvažovať, hoci jeden kurátor z Bruselu mi neformálne hovoril, že by to bolo veľmi zaujímavé ukázať aj mimo Slovenského kontextu.

Viac na oficiálnej stránke Barbory Berezňákovej.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *