Prinášame vám ďalšie interview v našej sérii, kde predstavujeme vizuálnych umelcov zo Slovenska aj z celého sveta. Tento rozhovor sme urobili so žilinským street art umelcom a grafickým dizajnérom Petrom „Pyppo“ Dlhopolčekom. Vo svojom portfóliu má zákazky napríklad pre Mesto Žilina, Mestské divadlo Žilina, rôzne kultúrne organizácie ako napríklad centrum Stanica Žilina-Záriečie a medzi klientmi nechýbajú ani vydavateľstvá či veľké firmy. V rozhovore sa dozviete, ako plynulo prešiel Peter od graffiti a street artu ku profesionálnemu grafickému dizajnu, kto bol jeho najväčší učiteľ, ale aj to, ako je dôležitá hudba pri jeho práci.
Začínal si ako graffiti umelec. Čo ťa k tomu prilákalo a ako dlho si takto tvoril? Dajú sa tvoje diela niekde zhliadnuť aj na internete?
Začínal som v roku 1996/97 ako grafický dizajnér maľujúci graffiti. Vždy ma lákala sloboda tvorby a prejavu. Bolo okolo mňa veľa ľudí, ktorí tiež maľovali. Celá komunita, ktorá sa v 90-tych rokoch na Slovensku rozrastala, tvorila novú kultúru. Vtedy bol podľa mňa najväčší „boom“ slovenského hip-hopu, ktorý sa v tej dobe skutočne na nič nehral. Bol čistý, úprimný a úzko prepojený s graffiti komunitou. Bol to jednoducho životný stýl. Organizovali sme hip-hop párty a v jednom kuse maľovali. Graffiti alebo streetart robím doteraz; na steny, aj v digitálnej forme. Najdôležitejšie je pre mňa, že stále niečo nové vymýšľam, skúšam a tvorím. Moja tvorba zo začiatkov sa dá pozrieť na portáloch ako Artattak, starý Aerosolart, alebo aj na americkom portále grafitti.org.
Ako si sa od graffiti dostal k profesionálnemu grafickému dizajnu? Všetko si sa učil sám, či si chodil do školy, mal si nejakého učiteľa?
Pre mňa boli vždy „moje“ graffiti spojené s dizajnom a naopak. Celkovo aj so školou, kde som študoval priemyselný dizajn. V rámci dizajnu mi najviac v živote dal Pavel Choma, učiteľ na VŠVU a grafik, ktorého si vážim najviac. V jeho ateliéri som začinal so „skutočnou“ grafikou, učil ma rozmýšľať ako dizajnér. A ak si sa pýtal na graffiti, tak to bol Maros aka Soul, s ktorým som maľoval v minulosti a doteraz s ním spolupracujem aj v rámci Profigrafik.sk.
Ako vyzerali tvoje prvé zákazky a kedy nastal ten moment, kedy si si vedel zarobiť dizajnom na živobytie?
Prvé vlastné zákazky boli pre mesto Žilina, kultúrny uzol Stanica Žilina-Záriečie a rôzne ďalšie kultúrne organizácie v mojom okruhu. Moment osamostatnenia nastal z čista jasna. Jedného dňa mi Pavel Choma, u ktorého som v ateliéri v tej dobe pracoval, povedal, že už budeme pracovať ako partneri, nie ako zamestnávateľ a zamestnanec. Zrazu som sa behom jedného mesiaca musel postaviť na vlastné nohy. Vtedy mi z veľkej časti pomohol aj Marek Adamov zo Stanice, ktorému za to ďakujem.
V akom štádiu si momentálne? Cítiš, že sa ešte veľa musíš učiť a zdokonalovať?
Človek sa musí učiť cely život, ináč sa z neho stane stroj, ktorý bude iba sedieť za počítačom a „chrliť“ monotónne grafiky bez kreatívy. Stále robím veľa vecí len tak, pre seba. Rád testujem nové techniky a materiály… Stále prichádzajú nové možnosti médii, sprejov, fixiek, tlače a všetkého, takže rozhodne sa je s čím hrať a vymýšlať ako veci použiť a využiť nanovo. Nebavilo by ma, keby som do práce nevkladal aj srdce a vlastné nápady. Mám svoju prácu veľmi rád a aj keď je pondelok, tak sa teším do ateliéru. Poskytuje mi progres v myslení a vnímaní vecí naokolo. Nebaví ma „rýchlotvorba“ mnohých reklamných agentúr a štúdii, ktoré produkujú ako na pásovom stroji grafiku z fotobanky štýlom ctrl c + ctrl v…
Kto sú zväčša tvoji klienti, veľké firmy, či skôr menší jednotlivci a možno ľudia z kultúrnej a umeleckej oblasti?
Väčšinou sú to kultúrne organizácie, či už divadlá, občianske združenia, ale aj veľké firmy, vydavateľstvá, developeri. Nebránim sa ničomu, čo má zmysel a poskytuje mi pole pre kreativitu v dobrom slova zmysle.
Ako by si popísal svoj pracovný a kreatívny proces? Koľko hodín denne venuješ grafickému dizajnu, kde čerpáš inšpiráciu, keď napríklad tvoríš identitu, alebo logo úplne od začiatku? (Pre firmu, ktorá napr. len vzniká.) Je pre teba dôležitá aj hudba?
Denne od pondelka do piatku trávim približne 10 hodín denne v ateliéri. Inšpiráciu zbieram všade okolo seba. Preferujem čistý a minimalistický dizajn. Často čerpám v prírode, v prírodnej geometrii. Nesnažím sa hľadať inšpiráciu na internete a tráviť čas browsovaním v balaste, ktorý internet ponúka. Keď tvorím logo pre firmu, ktorá vzniká, inšpirácia prichádza aj od klienta, z jeho nápadu, vtedy sa snažím zhmotniť jeho predstavy a obliecť ich do grafického dizajnu, dať im dušu. Keď mi dá klient voľnú ruku, vždy sa snažím dozvedieť čo najviac o tom pre koho a na čo dané logo/grafika bude, čo má vyjadrovať, prípadne obsahovať, koho má zaujať. Následne vzniknú kontexty pre nápady.
Hudba je pri tvorbe mimoriadne dôležitá a aj veľmi inšpirujúca. Jeden z mojich posledných plagátov som robil s Kamilom Mihalovom, učiteľom a veľmi šikovným slovenským klaviristom. Inšpirovala nás práve samotná hudba. Pripravili sme plagát, ktorý zachytáva grafické stvárnenie začiatku a konca hranej skladby. Veľmi rád spomínam na tento projekt, keďže na začiatku sme si spolu rozanalyzovali celú stvárňovanú časť a až na základe tejto štúdie vznikol plagát. Po odohraní klavírneho recitálu sme každému poslucháčovi darovali jeden kus signovanej serigrafie a stretlo sa to s až prekvapivo pozitívnou odozvou.
S klientmi preferuješ osobné stretnutia či internet? Musíš niekedy veľa presviedčať ľudí o tom, čo si myslíš, že je pre danú firmu najlepšie?
Preferujem osobné stretnutia, nerád telefonujem, radšej sa stretnem. Je to pre moju prácu veľmi dôležité, ľudia si takto viac rozumejú a viac sa chápu a prídu na viac vecí. Čo sa týka presviedčania, niekedy samozrejme musím dlhšie vysvetľovať kvality a významy daného loga, marketingovej stratégie, či grafiky. Vždy však nájdeme cestu, aby projekt dospel do dobrého a spokojného výsledku. A väčšinou sa nám to podarí bez dlhšieho presviedčania.
–
Oficiálna stránka Petra Dlhopolčeka Profigrafik, Facebook
Otázky: Krištof Budke Úvodná foto: Elena Aya Bountouraki, ostatné foto: Marek Jančúch
Pridaj komentár