Facing Enemies, Melting Opposites, alebo hľadanie krásna v Karlin Studios (report)

V stredu 21. 2. 2018 prebehla v Karlin Studios vernisáž maďarskej umelkyne Zsófie Keresztes, ktorá v Prahe opäť predstavila svoje objekty. Výstava potrvá až do 15. apríla 2018.

O Karlin Studios sme na Swine Daily už písali, a to v súvislosti s vysťahovaním tohto projektu z bývalej haly ČKD v srdci Karlína. Karlin Studios našli priestor pre svoje ďalšie pôsobenie opäť v Karlíne a udomácnili sa v bývalých kasárňach neďaleko Florencu a zdieľajú priestor s projektom Kasárna Karlín. Kasárne a vnútroblok je na 3 roky požičaný tímu okolo „kultúrneho developera“ Matěja Velka, kde svoju činnosť zahájili na začiatku leta 2017.

Po vybehnutí schodov sa dostanete do galérie, ktorá má svoju malú predsieň, niečo na štýl obývačkového priestoru, z ktorého sa dostanete do dvoch menších miestností, a na konci je, prekvapivo veľká, hlavná výstavná hala s objektami Zsófie Keresztes.

Ja osobne umenie vnímam ako akýsi neverbálny dialóg medzi maľbou/sochou/svetelnou inštaláciou/aktérom performance a pozorovateľom, divákom. Táto „komunikácia“ samozrejme prebiehala, ale nie v súlade s textom kurátora, Domenica de Chirico, ktorý sa ťažko číta a ešte ťažšie sa mu rozumie, pokiaľ návštevník nemá hlbšie umelecké vzdelanie.

Skúsim to v krátkosti zhrnúť alebo aspoň priblížiť, čo som z textu vyrozumela: Na tejto výstave je pojem fikcia chápaný v inom zmysle, ako sa bežne používa, teda ako niečo, čo je vytvárané, ale nevychádza priamo z reality. Je to skôr niečo, čo môže tvoriť akúsi ozvenu skutočného, prípadne jeho premietnutie. Podľa kurátora práce tejto umelkyne balansujú na hrane medzi virtuálnou realitou a paradigmou konkrétnej skutočnosti, pričom tento prístup má svoje korene v súčasnej ére technológií. Týmto spôsobom vytvára Zsófia Keresztes dojem reality s využitím niekoľkých interpretácii krásy.

Po prečítaní koncepcie výstavy som si vytvorila domnienku ako pristupovať k tomu, čo uvidím, ale pri prechádzaní sa medzi týmito nesmierne zaujímavými nefiguratívnymi objektami sa táto predstava vzpierala. Pocitovo som vnímala akési hľadanie a interpretovanie krásy, ale v úplne iných, omnoho jednoduchších konotáciách bez presahu do virtuálnej, premietnutej alebo akejkoľvek inej reality. Možno som tým ochudobnila samú seba, ale verím v to, že dielo Zsófie Keresztes má divákovi-laikovi omnoho bližšie ako kurátorský text naznačuje.

Samotné objekty sú anatomicky oku veľmi lahodiace, s mozaikovou povrchovou úpravou v pastelových farbách ružovej a modrej, a pôsobia veľmi „páčivo“ už od prvého pohľadu. Počet objektov na celkom veľký priestor nebolo mnoho, asi 7 až 8. To sa stalo veľkou výhodou, pretože každý jeden bol dominantou priestoru a všetky objekty vyznievajú autonómne a zároveň existujú vo vzájomnej súčinnosti. Možno aj preto je výstava veľmi fotogenická a divák sa cíti saturovane. To ukazuje, že minimálne jedna interpretácia krásna bola umelkyňou použitá naozaj dobre.

Súbežne s vernisážou boli prezentované ďalšie dva projekty, jeden, ešte nedokončený, je vizualizácia pripravená dvojicou, ktorá si hovorí core.pan. Druhý bol projekt-štúdia Marie Proshkowskej, ktorá sa zaoberá anorexiou a v tejto téme má aj insiderský pohľad, pretože sama trpela poruchou príjmu potravy. V malej miestnosti boli vystavené na jednej stene profesionálne fotografie nepríjemne chudých ženských tiel, na druhej stene rôzne recepty na prípravu jedál a oproti nej autorka sama, krásna a v spodnom prádle. Je prirodzené, že takáto silná telesnosť nemusí byť každému príjemná, ale na mňa mala Maria Proshkowska a jej projekt veľmi silný emocionálny vplyv, ktorý ešte stále rezonuje.