Johan Lenox je jedným z tých unikátnych umelcov, ktorých objavím len pár ročne. PRakticky každý týždeň vyhľadávam novú hudbu rôznych druhov a v rozdielnych oblastiach. Či už sú to komerčnejšie rapové skladby na DJ sety, undergroundové tanečné tracky zo SoundCloudu, novinky z Bandcampu, pravidelný “digging” pre Swine Advisor playlisty, či umelcov a vydavateľstvá, ktoré sledujem dlhšie. Naozaj unikátnych a výnimočných umelcov, ako je Johan Lenox objavím tak dvoch, troch ročne. Sú to umelci, ktorí sú na zaujímavom mieste svojej umeleckej kariéry; ešte sú pomerne neznámi (minimálne v našom prostredí strednej Európy), no majú však už za sebou dôležitú nahrávku, kde jasne definovali svoj umelecký rukopis (väčšinou debutový štúdiový album alebo EP).

Keď si pozriete Johanov Spotify profil a jeho playlisty, nájdete vyše dve stovky pesničiek, ktoré produkoval, alebo na ktorých sa podieľal (so skromným popisom “sometimes i help other artists out with their songs”). A potom jeho sólový debut WDYWTBWYGU, na ktorom covery je chlapec sediaci na záhradke pri dome s horiacou oranžovou oblohou v pozadí. Johan má presne tieto dve hlavné paralely. Johan ako producent a aranžér (najmä sláčikov, chorálov, skrátka elementov klasickej hudby) pre umelcov ako je Kanye West, Mike Dean, Teyana Taylor, Selena Gomez, Phinneas (brat Billie Eilish), Travis Scott, Big Sean, Danny Brown, 070 Shake, Rick Ross, SAINt JHN, Machine Gun Kelly, Nas, Lil Nas X, John Legend a mnohí ďalší (!). A Johan ako sólový umelec, skladateľ, spevák, interpret.

O tomto všestrannom umelcovi, ktorý inovatívne prepája klasickú hudbu s rapom a popom, som sa dozvedel cez článok v magzíne The New Yorker, ktorý pravidelne odoberám (a rozhodne odporúčam ako skvelý zdroj pre novú hudbu, umenie, film a všeobecný rozhľad vôbec). Článok s názvom “How Johan Lenox (and Some Acid) Merged Beethoven and Kanye” ma ihneď zaujal pútavým príbehom. Johan (pôvodne Stephen Feigenbaum) začal už od svojich 12-tich rokov s hrou na klavír a postupne s kompozíciou klasickej hudby. V rozhovore cez video call mi povedal, že hodiny klavíru ho rýchlo začalu nudiť, bavila ho viac freestyle tvorba a postupne rovno prešiel na hodiny kompozície. Pýtal som sa ho, či je naozaj pravda, že do svojich 20-tich rokov nepočúval prakticky inú hudbu, ako tú od klasickích skladateľov a či to súvisí s jeho rodinou. Johan mi povedal, že aj keď jeho rodičia nie sú hudobníci, pochádza z intelektutálneho prostredia, rodičia ho vždy brávali na výstavy a keď sa povedalo slovo hudba, rodičia si predstavili skôr klasických skladateľov ako tanečnú hudbu či pop. “Bol som ten chalan, ktorý keď prišiel domov zo strednej pustil si nejaké Bartókove kvarteto,” povedal nedávno v inom rozhovore. To sa s Johanom tiahlo prakticky až do nedávna.

Cez štipendium sa dostal na štúdium Hudobnej Teórie a Kompozície na prestížny YALE, ktorý bol určite významným článkom v jeho kariére. Počas sviatku vďakyvzdania mu kamarát na párty pustil album My Beautiful Dark Twisted Fantasy a Johanovi to zmenilo pohľad na hudbu. Keď mal do školy robiť úlohu na tému 12-tónovej kompozície (dodekafónia = kompozičná technika a druh hudby, založenej na rovnoprávnom využití všetkých dvanástich tónov chromatickej stupnice* * MEDŇANSKÝ, Karol. Druhá viedenská škola a jej vplyv na vývoj slovenskej hudby [online]. Prešov: Metodicko-pedagogické centrum, 2003 ), začal sa pohrávať s myšlienkou coverov hudby Kanyeho Westa.

Na univerzite sa potom spojil s Yugi Cohlerom, s ktorým vytvorili projekt YEETHOVEN, koncert s orchestrom, kde sa prepája tvorba Beethovena s hudbou Kanyeho Westa. Tento projekt si získal uznanie kritiky aj verejnosti a neskôr sa o ňom dopočul aj Mike Dean, blízky producent a zvukový inžinier Kanyeho. Neskôr si Johana pozval do štúdia a v čase keď Kanye oznámil produkciu 5 albumov (Kanyeho album, Teyana Taylor, Pusha T, Kids See Ghost a Nas). Kanyeho zaujal viac chorálny spev, tak Johan v extrémne krátkom čase skomponoval pasáž pre detský zbor. Chceli od neho aby prearanžoval orchestrálnu pasáž z filmu The Hunt for Red October, aby ju nemuseli clearovať (toto je časté, aby umelci nemuseli platiť za použitie samplu, zmenia si ho). Celý orchester a spevácky zbor, ktorý bol použitý na vytvorenie pôvodnej skladby, Johan vytvoril nanovo len s použitím jeho hlasu nahratého na iPhone a hráča na violu, ktorého si zavolal o 11 večer v ten deň. Celý orchester pôvodne vo filme spieva v ruštine, ale Johan nevie rusky. Tak použil nezmyselné slabiky, ktoré zneli podobne originálu (!). Ešte v noci nahral asi 50 vokálov, nastrihal ich dokopy, a poslal Mike Deanovi. Ráno mu odpísal: “Yeah, this´ll work.” Čo bolo pre Johana špeciálne crazy je, že táto pasáž znie hneď na úvode albumu (Nas – Nasir (2018) v skladbe “Not For Radio”. Na túto pasáž je špeciálne hrdý.

Johan od začiatku nášho rozhovoru hovoril najviac o jeho najsilnejšej vášni – a to dostať klasickú hudbu medzi mladých ludí. Urobiť ju cool, ale zároveň kvalitne. Chvíľu sme sa rozprávali o populárnych koncertoch z filmovej hudby, ale to Johana nebaví.

Hovoril o tom, ako ho baví hudba v koncertných sálach, ale klasická hudba stratila svoju slávu minulosti, už sa toľko nechodí na koncerty a v podstate chce priniesť novú modernú klasickú hudbu pre “cool kids” – to je celá jeho misia. Pýtal som sa ho, či bol v Európe v koncertných halách a priestoroch. Dvakrát vystupoval v Nemecku a cestoval po svete ešte ako mladý chlapec keď bol v speváckom zbore. Čiže Nemecko pozná, trochu Holandsko. Hovoril som, že presne tento štýl a žáner by bol skvelý priniesť na európske experimentálne festivaly, ako je napr Rewire v Haagu, Le Guess Who, Lunchmeat atď, hovoril, že určite áno, to je to, čo by ho bavilo úplne najviac.

Jeho sólo projekt, na druhú stranu, ani nie je klasická hudba pre neho, aj keď tam môžeme počuť, klavír, chorály, sláčikové nástroje, ale je to pop. Na posledný album mal asi 200 pesničiek, z ktorých vybral 15 na album, snaží sa vyberať tie, ktoré su najchytľavejšie. Čiže na jednej strane dokáže tvoriť chytľavé popové songy, na featy si pozávať niektorých z najlepších raperov súčanosti, na druhej sa chce venovať inovácii, experimentu a propagáci novej klasickej hudby.

Pýtal som sa ho ako prebieha jeho kreatívny proces, či cvičí každodenne. Či sa mu najlepšie tvorí cez deň alebo v noci, na čo Johan povedal, že svoju vlastnú hudbu preferuje tvoriť s jasnou hlavou cez deň. K svojej hudbe pristupuje ako k práci, je rád sústredený a triezvy, rád je odpočatý a s energiou. Pýtal som sa ho na nočné hudobné sessions, ktoré sú skoro samozrejmé v rapovom prostredí. Hovoril, že bol na “seškách”, ktoré sa tiahli do ôsmej hodiny rána, kde je v štúdiu 15 ludí, je to dosť nesústredené, chaotické… Všetci sa snažia vajbovať, majú párty, pijú alkohol, atď… Zatiaľ čo on rád tvorí počas jasného dňa.

Pýtal som sa ho aj na jeho ďalšiu vášeň a voľnočasový projekt – mixovanie drinkov. Johan miluje robiť drinky a bavili sme sa o tom, čo má najradšej. Smial sa, že aktuálne je na niektorých cool hipsterských baroch v Amerike robiť drinky z Fernetu a Becherovky. Smial som sa, že to u nás pije hlavne staršia generácia. (P.S.: Náš redaktor Viktor je veľký milovník Becherovky, tak na budúcej Swine Daily párty očakávajte špeciálne drinky na tento štýl).

– – –

Odporúčame taktiež experimentálny audio-vizuálny projekt ISOMONSTROSITY, čo je projekt Johan Lenoxa, Yugi Cohlera a Ellen Reid, víťazky Pulitzerovej ceny za hudbu v roku 2019, za jej operu p r i s m). Na Bandcampe sa označujú ako “pandemic symphony in rap and avant-pop. The project was assembled by three collaborators Ellen Reid, Johan Lenox, and Yuga Cohler. They solicited contributions from an array of contemporary classical composers, then overlaid features from an all-star cast of voices from contemporary rap and modern avant-pop.” To je smer, ktorému sa Johan chce venovať, keby nemusel riešiť nič iné. Ukazuje klasickú hudbu v novom experimentálnom smere, uzatvára v našom rozhovore.

– – –

Text: Krištof Budke / Sledujte Swine Daily aj na Instagrame a Spotify

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *