Včera som sa vrátil z filmovky. Celý presiaknutý filmami, novými vedomosťami, zážitkami a spánkovým deficitom. Bola to moja druhá filmovka (Letní filmová škola Uherské Hradiště). Prvú som zažil medzi koronami v lete 2021. Preto si netrúfam ju vypichnúť a porovnávať z pomedzi iných ročníkov. Hlavne, keď tam chodia aj veteráni z pred dvoch dekád. Každopádne, dlhý príbeh v skratke: bola opäť skvelá.
Už po 49-krát sa stretli tisícky filmových nadšencov v srdci Slovácka. Výber spočíval od najstarších nemých českých filmov s doprevádzaním modernej hudby, až po súčasné regionálne novinky, ktoré ešte len čakajú na uvedenie do kín. Tu by som vytkol najväčšie negatívum a zároveň pozitívum tohto ročníka – naozaj bohatý program. Hlavná dramaturgia spočívala v niekoľkých fokusoch: retrospektíva režiséra Howard Hawksa z Hollywoodu, španielského Pedra Almodóvara a scenáristu Jána Procházky, talianské neorealistické klasiky a trash delikatesy, novinky zo strednej Európy ale aj z Brazílie, pásma s oceňovanými krátkymi filmami… Dokopy 180 filmov v 189tich projekciách.
Ako diváka ma každý deň čakala minimálne jedna Sofiina voľba. Vybrať si medzi dvoma výbornými filmami, ktoré sa premietali zhruba v ten istý čas. Vtedy si návštevník musí vybrať podľa vlastných kritérií a logiky. Napríklad v stredu o 16:30 bol Caligula v nezostrihanej a necenzurovanej verzii alebo o 17:00 westernová klasika Rio Bravo. Zvíťazil Caligula, pretože tú verziu len tak ľahko znova neuvidím. Ak sa nezmestím do sály, pôjdem na western. Vychutnám si ho na veľkom plátne, namiesto verejnoprávnej televízie.
O áno, čakania. Tento ročník bol od soboty do pondelka vypredaný a stopli sa aj akreditácie. Bolo to cítiť. 4 500 akreditovaných návštevníkov a 3140 dopredaných vstupeniek. Nemusel som sa pozerať do programu, aby som sa uistil, čo sa asi v danej sále premieta. Stačilo vidieť rad. Mal som šťastie, že má žiadna novinka neupútala, a ak áno, už som ju videl. Mne sa stalo iba dvakrát, že ma z kapacitných dôvodov nepustili do sály.
Našťastie sa vo štvrtok pridali extra premietania na európske krátke filmy a pár iných titulov. Bohužiaľ už som mal kúpený lístok domov, takže Ženy na pokraji nervového zrútenia musia počkať inokedy. Vo štvrtok už mnoho návštevníkov odišlo, preto sa ste sa zmestili do poloprázdnej sály, pretože sa o tom nevedelo pri plánovaní, že to bude.
Neviním za to organizátorov. Rozumiem, že to inak nešlo a toto bol kompromis. Ale mrzí ma to, a som presvedčený, že aj organizátorov. Čo mi je však najviac ľúto, že som sa nedostal na projekciu so živým dabingom na Superborci, superženy a supernakládačky (to som si myslel, že v Hady v lietadle sú najlepší názov pre film). Prišiel som o 40 minút pred premietaním a rada bola dlhá už desiatky metrov. Nedostali sa ľudia predo mnou, ktorí čakali vyše hodiny.
To bol aj jeden z aspektov pri výbere osobného programu filmovky – stihnem prísť včas, aby som sa zmestil? Ako som už spomínal, stalo sa mi to iba dvakrát z toho raz som dostal dodatočnú reprízu. Inokedy ma delili sekundy od naplnenia sály. Čo mnohokrát rozhodovalo vo výbere môjho programu. Bolo cítiť, že tento ročník je akoby generálkou na budúcoročný jubilejný 50-ty ročník. A filmovka testovala koľko toho unesie.
Možno predošlé riadky zneli trocha odpudivo, ale je to vyslovene len jedna nepríjemnosť, s ktorou návštevníci musia počítať aj na iných festivaloch a prehluší mnoho silných aspektov festivalu. Jeden z nich, že takýto typ festivalu na Slovensku nemáme. Najbližšie k nemu boli Hviezdne noci svojimi fokusmi na daných tvorcov alebo cinemu. Tu doma v súčasnosti filmový fajnšmeker má na výber 4 živly alebo Cinematik. Avšak žiadny z nich nemá také plnohodnotné vzdelávacie sekcie alebo program ako Letná filmová škola. Názov festivalu má svoje opodstatnenie.
Odborné úvody k projekciám
Každý film mal pred premietaním úvod, ktorý diváka zasadil do kontextu filmu, čo sa odohrávalo za kamerou a čo si prípadne všímať v snímke. Čím násobne obohatil filmový zážitok a samotný úvod mnohokrát pobavil. Na úvodnú vetu Ivy Hejlíčkovej pred filmom Mať a nemať tak ľahko nezabudnem: „Hawks s Hemingwayom išli na ryby.“ 15 minútové úvody pred neorealistickými filmami boli výživnejšie a hutnejšie ako moje 90 minútové prednášky na VŠMU o tých istých filmoch. Zboril sa mýtus o procese točenia týchto „skutočných“ filmov a zasadil nás do historického kontextu. Tieto konkrétne úvody „prednášal“ Radomír Douglas Kokeš. Vo filmovo-teoretických kruhoch žijúca legenda. Mal som tú česť s ním viesť rozhovor. Z krátkych troch otázok sa vykľul hodinový rozhovor, ktorý sme následne museli ukončiť, pretože obidvoch nás čakal iný program. Z našeho rozhovoru by sa dali vyžmýkať aspoň dva samostatné články.
Kino Hvězda, úvod Radomír D. Kokeš, foto: Viktor Palák
Fokus, ktorému som sa najviac venoval toto leto bola retrospektíva hollywoodského veterána, ktorý inšpiroval v tvorbe Scorseseho alebo Tarantina. Bohužiaľ tým, že som sa nesústredil na novinky, nemám tento rok film, ktorý by ma prekvapil a vyzdvihol ako highlight. V prvej návšteve to bola estónska balada – November a veľmi krásna stop-motion česká rozprávka Myši patria do neba. Tento rok sa neviem rozhodnúť, ale asi Jeho dievča Piatok.
Sprievodný program
Ako som písal v pozvánke, Filmovka nie sú iba čisto filmy. K predimenzovaniu festivalu pomáhal aj sprievodný program partnerov filmovky. Ak ste mali dlhšie okno medzi filmami mali ste X možností si ho vyplniť. Od diskusii a prednášok v stanoch českej televízie, rozhlasu, časopisu Respekt po literárny stan s čítačkami. Nechýbali VR projekcie, detský program, kvízy alebo večery spoločenských hier. V ňom som si zahral Komu zvoní tramvaj, lebo očividne som nemal dostatok dilem počas akcie. Večer nebola len jedna párty a častokrát rovno štyri. Dva ľudovkové stage pri kine Hvězda, jeden klubový v Klube Mír a v parku v literárnom stane hrala každý večer DJka, ktorá vždy pustila najväčší banger akonáhle som od nej odchádzal.
Ak nemáte uprostred leta čo robiť a len by ste pozerali filmy skrytý pred slnkom, letná filmovka je ideálna akcia pre vás. Nemusíte sa báť hlučného publika. Na takýchto akciách býva najviac vychované obecenstvo. Za päť dní som počul dva razy zvoniť potichu telefón. Netreba sa obávať popcornu, nachosiek a podobných nezmyslov. Chodí sa tam na filmy a nie na žrádlo. Preto možno o rok sa vidíme na jubilejnej 50. Filmovej letnej škole. Odnesiete si skvelé filmy, nové vedomosti, pretancované párty a lásku ku svojej posteli.
–
Reportáž: Peter Šlesár / Úvodná foto: LFŠUH, autorka vizuálneho štýlu LFŠ: Markéta Steinert
Pridaj komentár