A je to tu. Bilancia roku 2016. Tento bol pre Swine Daily obzvlášť špeciálnym a odrazovým mostíkom. Pustili sme sa do organizácie hudobno-vizuálnych eventov (Swine Days, HIP-HOP Swine Day, Keosz v Rosenfeldovom paláci, Afterparty výstavy Prasinec), spoznali nespočetne veľa zaujímavých ľudí a naša redakcia sa rozšírila tak, že sme museli založiť Facebookovskú skupinu. Swine Daily tvoria dnes už približne 10 ľudia!

Nemôžeme sa dočkať na ďalšie články, reportáže, rozhovory, hudobné mixy a projekty v roku 2017. Prelistujte si zatiaľ náš rebríček redakcie najlepších albumov a EP-ečiek tohto roku. Prečítajte si podľa nás o najlepších nahrávkach tohto roku. Ak máte iné hudobné tipy, napíšte nám do komentov!

Vaše swiňky 🐷 🎉

Krištof Budke

Keosz – No Future vol. 1

Keosz je mladý producent z Dubnice nad Váhom. Napriek tomu, že je zo Slovenska, väčšina jeho fanúšikov pochádza zo zahraničia. Rešpektovaný je aj v hernej komunite po celom svete pre jeho songy, ktoré pripomínajú temný soundtrack k postapokalyptickým videohrám. Okrem droneových a ambientných plôch začal robiť viac beatové elektronické produkcie. Nahrávka No Future vol. 1 (prvá z pripravovanej série) je podľa mňa najzaujímavejšou ukážkou tejto Keoszovej hudobnej polohy.

Archibald SLIM and Ethereal – Slum Beautiful

Archibald Slim a Ethereal sú členovia atlantského undergroundového hip-hopového vydavateľstva Awful Records (so šéfom labelu, raperom Fatherom sme spravili aj rozhovor). Archibald Slim je asi jeden z najviac old-schoolových a najtalentovanejších raperov v crew, Ethereal sa okrem rapu stará aj o plnohodnotnú produkciu, zvukové inžinierstvo a režíruje a edituje aj videoklipy. Prvý spoločný projekt dvojice – Slum Beautiful je jednou z najzaujímavejších “lowkey”, ponurých a temných rapových nahrávok tohto roku.

Alexandria – Promise EP

Nevedel som sa rozhodnúť, či zaradiť do rebríčku albumy Oh No od Jessy Lanzy alebo Savage Mode od 21 Savage & Metro Boomin-a. Najviac mi však kvalitou a konzistentnosťou utkvela nahrávka atlantskej speváčky a skladateľky Alexandrie. Tá asi najviac vybočuje z už spomínaného kolektívu Awful Records. Jej jemné a zmyselné r’n’b pesničky vás vtiahnu do jej snového sveta a Etherealove retro-futuristické beaty dojem len umocňujú. Ten sa postaral o produkcie k všetkým skladbám a sám tvrdí, že Alexandria ho naučila ako tvoriť lepšiu hudbu. Ich hudobné spojenie FACT Magazine prirovnáva k modernej Aaliyah a Timbalandovi.

Kllo – Well Worn

O austrálskej dvojici Kllo som sa dozvedel len náhodou cez magazín XLR8R. Ich videoklip na track „Bolide“ zdieľali ako najlepšiu novú hudbu. Bratranci Simon Lam, ktorý sa stará najmä o produkciu a Chloe Kaul, ktorá spieva a hrá na syntezátory vydali sviežu nahrávku Well Worn, ktorá je skvelým príkladom kombinácie nežného, no nevtieravého popu, subtílnej elektroniky a tanečných vplyvov UK garage.

Kelly Lee Owens – Oleic EP

O Kelly Lee Owens som sa dozvedel len v polke tohto roku. V Londýne usadená 27-ročná producentka tvorí magické ponuré techno tracky. Ako tvrdí jej popis na Bandcampe, mohli sme ju počuť na nahrávke Drone Logic od Daniela Averyho, kde pomáhala skladať niektoré skladby a naspievala aj vokály. Tento rok vydala krátke, no dôležité EP Oleic. Dúfam, že o nej budeme počuť ešte viac.

Swisha – Perfecto

Energický footwork v najlepšej možnej podobe. Mladý producent a DJ Swisha z progresívneho kalifornského kolektívu Juke Bounce Werk vydal tento rok viacero nahrávok a singlov. Jeho sofistikovaná ale zároveň nie príliš zložitá verzia tohto tanečného žánru pôvodom z Chicaga je najlepšie ucelená v albume Perfecto. Určite stojí za zmienku aj skvelý track “Born Dis Way” z ďalšieho projektu JBW 2K16. 

Knxwledge – WT.PRT_10

Knxwledge, losangeleský hip-hopový beatmaker, minulý rok vydal pozoruhodný debut na labeli Stones Throw – Hud Dreems. Tento rok bol preňho taktiež dôležitý. S raperom Andersonom Paakom vydal soulom a gospelom inšpirovaný album Yes Lawd ako duo NxWorries. Okrem toho stihol na svojom Bandcampe, svojim štandardným tempom vydať 4 beatové nahrávky. Najviac ma zaujal WT.PRT_10, ktorý ponúka najucelenejšie beaty.

Eevee – Unexpected

Tento rok bola pre mňa aj Veranu Dobal dôležitá holandská beatmakerka Eevee. Medzi záplavou inštrumentálneho hip-hopu a lo-fi tape beatov na SoundCloude a Bandcampe vyčnievala svojim originálnym prístupom, kombináciou jemných melódii s inteligentným trapom. V novembri vydala EP Unexpected (pomenované po prekvapivej smrti jej otca), ktoré je doteraz jednou z najlepších zbierok Eevee-nho štýlu. PS: Ak máte problém s nespavosťou, pri EP sa náherne zaspáva.

Denisa Funtíková

Tidus – Soon You’ll Understand

Tohto záhadného umelca mi náhodou vypľulo Spotify. Záhadného preto, že o ňom vo vodách internetu veľa nenájdete. Pochádza z NYC a okrem hip-hopovej kariéry sa venuje aj vizuálnej stránke svojich videoklipov. Mne sa páči jeho uplakaný hlas a trochu psychedelický sound. Miestami pripomína Allana Kingdoma alebo Kevina Abstracta. EP Soon You’ll Understand obsahuje sedem songov. Najobľúbenejší – “Angels”.

Flatbush Zombies – 3001: A Laced Oddysey

Zombíci z Brooklynu vydali po pár mixtape-och svoj debutový album, ktorý dostal vysoké hodnotenia kritikov. Ich hudba je excentrická rovnako ako ich live shows (videli sme ich na OFF Festviale). Texty miestami depresívne, temné, miestami zasnené s referenciami na éru 90’s. Pitchfork im vyčítal chýbajúci “hook”, s čím v podstate súhlasím, ide pre mňa skôr o obsahovú hodnotu. “Say hello to Satan, once you cross the bridge.”

Moderat – lll

Tretie trio v mojom rebríčku – tentokrát dokončuje svoju trilógiu albumom III. Pri počúvaní tejto nahrávky mám pocit akoby každý tón kapela vyberala neuveriteľne precízne a starostlivo. Myslím však, že je to “len” prirodzený výsledok ich niekoľkoročného koncertovania a tvorby. Moderat vznikli ako výsledok dnes už legendárnej berlínskej rave scény a III je veľmi vyzretým kúskom a splnil všetky očakávania.

Death Grips – Bottomless Pit

Death Grips je šialenosť, ktorá, ak ťa osloví, chceš jednoznačne počuť a vidieť (Stefan Burnett!) naživo. Nadupané gitarové riffy, praskanie v ušiach, syntetizátory, Burnettove výkriky a občas až nezrozumiteľný rap sa absolútne dysharmonicky striedajú. Zároveň je to dôkaz, že Death Grips sú alternatívou, kde metal a hip-hop perfektne splývajú v jedno. Nemám obľúbenú, všetky stoja za to.

Skepta – Konnichiwa

Pre mňa král grime-u, po dlhom predlžovaní a naťahovaní, nakoniec vypustil na svetlo sveta svoj štvrtý album Konnichiwa pod záštitou svojho vlastného labelu Boy Better Know. Na release party v Tokyu Skepta odohral live koncert, ktorý vysielal aj Boiler Room. Na albume má featuringy s menami ako Wiley, Novelist, ASAP Nast atď. Drsnými textami opäť odhaľuje svoju nezávislú dušičku (“We don’t listen to no politician/Everybody on the same mission/We don’t care about your ‘isms and schisms”). Osem z dvanástich songov si produkoval Skepta sám, čím si len obhájil svoje miesto v mojom top ten rebríčku.

Swans – Glowing Man

Táto americká experimentálna kapela vydala tento rok už svoj štrnásty album. Skúsení muzikanti na čele s pánom muzikantom Michael Girom sú pre mňa esenciou hudby v jej najdokonalejšej a zároveň najzákladnejšej forme. Z tejto muziky cítim, že jej tvorcovia ňou žijú, evokuje vo mne niečo spirituálne, bez ohľadu na hranice akýchkoľvek žánrov. Album je vraj posledný, tak treba ísť na koncert, kým je šanca.

Danny Brown – Atrocity Exhibition

Pre mňa prišiel z čista-jasna, ale získal si jednoznačne prvé miesto. Jeho texty sú raw, v tom najlepšom slova zmysle, po hudobnej stránke mieša post-punk, elektroniku a industrial zvuk, z ktorých vytiahol to najlepšie a pritom sa stále jedná o hip-hopový album. Každý song má pre mňa jedinečný feeling, absolútne precítená energia a vypichnutý každý moment. Spolu s Dannyho primitívnym hlasovým prejavom tvoria dokonalú súhru. “I feel a little tingle in my toes.”

Klára Mamojková

Princess Nokia – 1992

Destiny Frasqueri alebo Princess Nokia je nová krv alternatívnej rapovej scény v New Yorku. Vďaka svojmu tohtoročnému albumu 1992 sa dostala do širšieho povedomia a začala sa objavovať aj v programe európskych klubov. Princess Nokia týmto albumom dala naplno najavo svoj postoj k ženskej kráse, rebélii a vlastným možnostiam byť emancipovaná. Rytmicky nadupané skladby s neustále opakujúcimi sa drzými frázami sa striedajú so skladbami plnými melanchólie a poetických rýmov, ktoré detailne zachytávajú atmosféru mesta. Jemný hlas Destiny sa variuje v polohách agresívnych výkrikov, flegmatického rapu a tanečných spevavých melódii. Tento mix ženskej sily, vzbury a zároveň úsmevného nadhľadu nad životom ma dostal, rovnako ako aj samotná osobnosť Princess Nokie.

Show Me The Body – Body War

Kapela Show me the Body je nekontrolovateľná jazda agresívnej energie, hlučnej punkovej revolty a spojenia rôznych žánrov, ktoré sa striedajú závratnou rýchlosťou. Melodicky rozbitá štruktúra sa náhle mení na vyprázdnené gitarové sóla sprevádzané hardcorovým krikom, ktorý následne prechádza do rapových fráz v spojení s  klasickými punkovými riffmi. Album Body War je len odrazom všetkých týchto prvkov v tom najlepšom slova zmysle. Jediné čo ma najviac mrzí je, že som toto šialenstvo v lete na festivale OFF v Katoviciach zmeškala… a prišla na to až po dvoch dňoch.

Frank Ocean – Blonde

Asi môj najjemnejší a tak trochu guilty pleasure úlovok roku 2016. Album Blonde od Franka Oceana nesie prvky rapu, r’n’b a popu, ktoré do seba spolu s experimentálnymi elektronickými variáciami veľmi príjemne zapadajú. Naivný chlapčenský charakter niektorých skladieb sprevádzaný úprimnými prehovormi Franka si ma získal a to hlavne v skladbách “Pink + White” a “Ivy”.

Andy Stott – Too Many Voices

Manchesterský producent Andy Stott vydal tento rok jeho piaty štúdiový album Too Many Voices. V pomerne rytmicky pomalom a temnom albume sa skladby postupne prelínajú na základe vokálnych variácií a rôznych experimentálnych vsuviek, ktoré narúšajú štruktúru rytmu a jeho celkovú ponurú atmosféru. Album pôsobí nejasným a zvláštnym dojmom, kvôli ktorému som si ho pravdepodobne zapamätala.

Michal Spáda

Matmos – Ultimate Care II
Najzábavnejších 38 minút s práčkou.

Aesop Rock – The Impossible Kid
Jeden z prístupnejších albumov majstra undergroundových rýmov, bez
slabších miest.

Niechęć – Niechęć
Pôsobivá fúzia jazzu a post rocku (skladby, improvizácie a atmosféra
ma presvedčili viac než napr. IV od BBNG).

Za pozornosť stoja aj:

Car Seat Headrest – Teens of Denial
Vtipne melancholický indie rock (aj keď Will Toledo sa svojimi
inšpiráciámi prílíš netají a stopáž pesničiek je často dlhšia, než
reálne znesú).

Danny Brown – Atrocity Exhibition
Pestrý, sústredený album (ktorý na rozdiel od Old vie, kedy prestať).

Ka – Honor Killed The Samurai
Ďalšia polnočná meditácia s jedným z najlepších textárov rapu.

Keosz – No Future vol. 1
Veľmi efektívna rovnováha medzi beatmi a ambientnými plochami.

Weezer – Weezer (2016)
Prvý počúvateľný Weezer od albumu Pinkerton (1996).

A Tribe Called Quest – We Got It From Here / Thank You 4 Your Service
Prekvapujúco vydarený comeback (ktorý ale mohol mať aspoň o desať minút menej).

Verana Dobal

Jenny Hval – Blood Bitch

Beyoncé, Grimes, Lady Gaga, Tailor Swift… Hudobníčok, ktoré sa venovali témam ženskosti, sexuality či genderu bolo v roku 2016 mnoho. No len jedna to všetko zhrnula s citom, kúzlom a úprimnosťou do jedného albumu. Jenny Hval a jej Conceptual Romance je album, ktorý sa bude spájať s rokom 2016 ešte veľmi dlho. Hval sa vo svojej hudbe posunula neskutočným spôsobom vpred. Táto skladateľka a speváčka tvorí už dlho, no tento album je v pre jej kariéru zlomový.   

Mitski – Puberty 2

Speváčka s japonsko-americkým pôvodom momentálne žijúca v New Yorku zaujala na prvé počutie. Folk v kombinácii so shoegazeom a noise rockom plus s textami zo života Mitski vytvárajú neobyčajné skladby. Puberty 2 je nasledovníkom albumu Bury Me At Makeout Creek, ktorý hovoril o svete pomaly rastúceho jedinca s bezstarostným životom na vysokej škole. Na druhej strane Puberty 2 už opisuje situácie začínajucej dospelosti, kedy namiesto toho aby ste prišli domov o 3 ráno, budete skoro ráno vstávať do práce.

Black Marble – It’s Immaterial

Na albume sa objavuje kombinácia elementov skorých 80-tiek, post-punku a synth soundu s popom. Black Marble je jednou z tých kapiel, ktoré momentálne vytvárajú pocit, že 80-te roky boli najlepšie roky v histórii hudby. A ja s nimi súhlasím. It’s Immaterial je plný príjemných popovo gitarových skladieb, na ktoré hopkajú indie deti vo svojich svetielkujúch študentských izbách. A ja tiež!

Savages – Adore Life

Sú kapely, ktoré si radšej pozriete naživo, ako by ste si ich pustili doma na reprákoch dookola a dookola. Savages patria k tejto skupine. Rockové gitary, silný zvuk, spev PJ Harvey a image čierno oblečených rockeriek v opätkoch, zaberá. Jenny Beth pomohol album k popularite, má dokonca svoju vlastnú show “Start making sense” na rádiu Beats 1. Adore Life je plný songov o láske v rôznych podobách. Láska k životu, k človeku, k hudbe atď. Ak hľadáte príjemné gitarovky v kombinácii s tvrdým rockom Adore Life je tu pre vás.

Karel Havlíček

Numenorean – Home
Numenorean spolehlivě přesvědčili, že stopy amerického přístupu k post-black metalu nezačínají a nekončí u Deafheaven, ale překračují i hranice a lze je nalézt v Kanadě. Mix francouzské introspektivy á la Alcest a Amoseurs a severní syrovosti a atmosféry zasněžených lesů podtrhují desku, která v tomto roce přinesla svěží vítr do ortodoxností zaprděného prostředí.

ANOHNI – Hopelessness

Populární hudba obvykle pouze tlumočí jazyk superkulturní politické rétoriky. Zářným případem tohoto etického propadu nám může být třeba egocentrický megaloman Kanye West. No a pak je tady Anohni. Anglická zpěvačka, dříve známá jako Antony Hegarty, spojila dva odlišné světy. Aktuální popový diskurz protkala tématy, za která by se nemusela stydět ani leckterá lidskoprávně aktivistická punková kapela. Šilá nití poetiky a procítění, které zajištuje nezpochybnitelnou autenticitu zpěvaččina vnitřního vyjádření. A tohle tady prostě chybělo.

Kvelertak – Nattesferd

Třetí deska norských Kvelertak, kteří jsou definicí flegmatismu. Neserou se s nějakou koncepcí desky jako celku, každý song je samostatný výkop a tah na branku zároveň. Každá deska zní stejně a možná proto je to pro mě osobně vždy očekáváná událost roku. Udělat dokonalý koktejl heavy metalu 80. let, nordické mytologie, black metalu a energického rock and rollu se jim prostě pokaždé zadaří a možná proto jsou odsouzeni doživotně hodovat s bohy v síních Valhally.

Convulsing – Errata

Rok 2016 se pro mě nesl v duchu tvrdší muziky. Experimentální a inovativní kousky mě prostě baví a zajímají a tyhle kritéria Convulsing splnili na jedničku. Tihle „aussies“ předvedli, že Austrálie není jenom o boxujících klokanech pobíhajících po předměstských zahradách, ale také o snaze klást si jistá estetická kritéria, která nejsou typická pro daný žánr. Protáhlé pasáže, blast beaty, kvalitní vokální technika a zamyšlenost. Errata není o tom, že si z ní máte sednout na prdel a headbangovat u piva, ale o mrazu, který vám z ní běhá po zádech.

Suicideboys – Grey Sheep II (EP)

Raketový úspěch Suicideboys snad zaznamenal každý, kdo se na poli hip-hopu nějak hlouběji pohybuje. Když jsem u přechozích desek psal, že mě zaujaly hlavně inovativním přístupem k žánru, tak tady musím napsat přesně pravý opak. Toto duo z New Orleans je hodně produktivní a sype do svých fanoušků přesně to, kvůli čemu si je oblíbili. Odosobněné, drogami anestetizované texty o vraždách a hnusu ve společnosti. Tématickou i hudební inspiraci lze hledat u devadesátkových Three Six Mafia, jimž Suicideboys vzdávají svojí tvorbou hold. Nesnaží se prezentovat jako mluvčí svojí doby, ale lze je považovat spíše za oběti. Ignorance je na vzestupu všude kolem nás a my se stáváme apatickými k utrpení. Pokud nejste přehypovaní fuccbois, které zajímá jen bordel v kotli na kocertě, tak můžete Suicideboys alespoň považovat za vzorek generace.

Jana Královičová

David Bowie – Blackstar

O prvú senzáciu roku 2016 sa postaral David Bowie so svojim albumom Blackstar, ktorý sa stal legendárny hneď po vydaní, čo bolo na Davidove narodeniny a dva dni na to zomrel. Blackstar len potvrdil Bowieho povesť chameleóna, o ktorej už boli napísané siahodlhé traktáty. Týmto albumom nám David Bowie dopovedal všetko, čo chcel svetu zdeliť. Chvalabohu, že toho bolo toľko.

Leonard Cohen – You Want It Darker

Ďalším hudobníkom, čo naposledy vydýchol týždeň po vydaní posledného albumu You Want It Darker, je Leonard Cohen. Stále ten istý, charizmatický, so zamatovo hlbokým hlasom, ale predsa v niečom iný! Stále básnik, stále melancholický, ale ako už napovedá názov, tak majster Cohen lúčil.

Nick Cave and The Bad Seeds – Skeleton Tree

Tohtoročný počin austrálčana Nicka Cavea a jeho kapely The Bad Seeds je album Skeleton Tree s tragickým pozadím. Je to Nickova reakcia na smutnú nehodu z predošlého roka, kedy jeho syn tragicky zahynul. Už vtedy sa fanúšikovia veľmi neempaticky začali tešiť na nový album. Ťažko povedať či bohužiaľ alebo bohuvďaka, vedeli prečo nedočkavo bažia po novom diele. Album je plný bolestných, melancholických melódii a veršov, ktoré chtiac či nechtiac pohnú emóciami poslucháča.

Underworld – Barbara Barbara, We Face a Shining Future

Pre mňa osobne sa albumom roku stáva jednoznačne Barbara Barbara, We Face a Shining Future od legendy tanečnej hudby Underworld. Nesie sa, chvalabohu, v úplne inom duchu a žánri ako tie vyššie spomenuté. Aj keď týmto pánom tiahne len na 60-ku a majú naplno odžité 90. roky minulého storočia (všetci vieme, čo to znamená), tak dokázali spraviť veľmi osviežujúci a zvukovo mladý album. Na sounde celého album sa nepodpisuje vek hudobníkov, čo je příjemný rozdiel od takzvanej „mladej krvi“ a „vyzretosti“, ktorá sa častokrát stáva popisovaným ťažiskom hudobných počinov. Pre mňa sú týmto Underworld „back in the game“ a velkým potešením si púšťam aj live show tohto albumu.

ANNA Mária Brijáková 

Nick Cave and the Bad Seeds – Skeleton Tree

Výpoveď Nicka Cave-a v podobe albumu potom, ako stratil svojho syna, vo mne vzbudilo mnoho emócií. So stálou formáciou vytvorili výborný album, nie radostný, ale presne taký, aký Nick Cave vie a musel vytvoriť – dojemný a majstrovský.

Radiohead – A Moon Shaped Pool

Moja srdcovka od 15-tich rokov, kedy som prvýkrát počula spievať Thoma Yorka slávne hity Karma Police či Creep, po 5 rokoch vydali nový album. Keďže Radiohead už nie sú „tvrďasi“ s bicími a elektronickou gitarou, ale skôr experimentátori, striedanie balád a rýchlejších elektronicky ladených skladieb albumu dodávajú dynamiku a určitú pestrosť.

Yann Tiersen – Eusa

Nový album od Yanna Tiersena mi spríjemnil niekoľko večerov. Minimalistická klavírna hudba s preskakujúcimi ambientnými skladbami je veľmi príjemná na počúvanie. Určite vypočujem ešte niekoľkokrát napríklad počas skúškového

Die Antwoord – Mount Ninji and da Nice Time Kid

Rapové duo Die Antwoord si ma získalo od prvej chvíle, ako som počula ich songy, no hlavne videla videoklipy, ktoré k nim boli natočené. Ich druhý album neprekvapil, aj ten je zmesou satiry, neslušných textov a ešte neslušnejších videí. Ak potrebujem vypnúť, pustím si Die Antwoord.

Moby & The Void Pacific Choir – These Systems Are Failing

Debutový album Mobyho s formáciou Void Pacific Choir prináša tak trochu nový vietor do tvorby tohto známeho umelca. Príde mi to ako dobrá vypaľovačka na dlhú cestu autom alebo party s priateľmi. Určite je to kvalitný počin.

Katarzia – Agnostika

Jednoznačným top slovenským albumom roku 2016 je pre mňa Agnostika od Katarzie. Trošku som sa bála, či bude taký dobrý, ako jej debut. Táto obava ma prešla hneď po tom, ako som ju počula spievať nové songy naživo. Už to nie sú len „vybrnkávačky“, ale aj všeličo ďalšie a dobré. Ale určite, po mesiaci neustáleho počúvania už trošku zunuje.

Živé kvety – Nové poschodia

Skvelý počin undergroundovej kapely Živé kvety si ma taktiež získal na prvé vypočutie. Výborní hostia, ktorých si na album Kvety pozvali (Marián Varga, Lyrik, Whisky zo Slobodnej Európy a ďalší) len dotvorili skvelú atmosféru, ktorú album vyžaruje.

Lucia Holienčinová

Katarína Malíkova – Pustvopol

BONUS > Mišo Lowy > 3 objavy zo sveta vizuálneho umenia

Deathbuggle je online komiks, ktorý sa nezaoberá štýlom kresby, ale servíruje humor. Humor v čistej forme. Čisté vtipy, úlety, nezmysly, skrátka krásne odpútava nohy zo zeme.

Silvia Sz je mladá ilustrátorka s maďarskými papričkami pod nechtami. Páči sa mi jej výtvarný rukopis. Je neotrlý, aj poetický a podivne odťažitý. Má to čaro. Budem rád ak autorka poskytne viac prác k nahiadnutiu, jej momentálny Facebookový profil nejako ochudobnel.

Marek Jančúch je teda týpek! Na jeho fotky som narazil úplnou náhodou. Je silne rýdzy! Síce sú niektoré fotky upravované, ale v jeho prípade to slúži naozaj ako nástroj. Jeho pohľad na slovesnký svet je nádherný. Zároveň sa díva na veci z priama a zároveň z nadhľadu. Mám rád, keď je v umení humor.

–

Text: Redakcia Swine Daily

~ PF 2017 ~