Tento rok sa konal už 29. ročník legendárneho slovenského festivalu Pohoda na Letisku Trenčín. Od založenia webmagazínu v roku 2015 ide už jubilejne o desiatu Pohodu, o ktorej píšeme. Swine Daily sa podarilo zhromaždiť rovno troch reportérov. O tomto ročníku informuje Krištof, Milana a naša Pražská kamarátka Ema. Nech sa páči, bez dlhšieho zdržiavania, pustime sa do reportu.
Krištof:
Pocit, že ako sakra mám napísať report z festivalu, ma chytá už pred začatím, niekoľkokrát počas festivalu a, samozrejme, hneď po festivale. Ale dnes, 14. 7., v pondelok, deň po Pohode, mi napadlo, že keď dokážem napísať recenziu albumu a opísať, čo umelec dosiahol na 10 – 15 pesničkách, prečo neskúsiť koncipovať písanie o Pohode ako o albume. Tento rok sa mi podarilo festival zažiť z niekoľkých uhlov pohľadu: ako návštevník, ako novinár, ale nahliadol som aj do pohľadu partnera (cez kamaráta, ktorý mal stánok na Pohode) a backstage (ako agent DJky TRANSmisia). Keď prejdete cez plot pre umelcov a pracujúci tím Pohody, pochopíte, že vchádzate do ďalšieho sveta. Aby návštevníci mohli zažiť kompletne fungujúci areál pódií, stánkov, barov, ToiToi-iek, spŕch a všetkého možného, je, samozrejme, potrebné, aby niekde bol areál výkonných pracovníkov, manažérov, produkčných, asistentov, technikov a tak ďalej. Kto si zažil prácu na nejakom hudobnom evente, si vie predstaviť, koľko tvrdej práce a bezsenných nocí si vyžaduje práca na Pohode. Jednoducho, nie je to sranda.
Marc Rebillet, Foto: Adam Zvolenský
Táto Pohoda bola už 29. ročník a udržať festival pre 30 000 návštevníkov, ktorý sa takmer každý rok vypredá, nie je jednoduchá úloha, a tento rok sa opäť podarila. Navyše počasie, ktoré je v strede leta dosť významný faktor, dopadlo výborne – žiadne búrky, sem-tam trochu popršalo, ale inak sa udržovala príjemná teplota a mierne pod mrakom. Všetko dopadlo dobre.
Na tomto ročníku som si opäť v konverzácii s kamošmi uvedomil, že na Pohodu nechodím kvôli line-upu, ale kvôli celkovej atmosfére festivalu; kvôli tomu, že je to najväčšia kultúrna udalosť na Slovensku, kvôli tomu, že tu „chodia všetci“. Vždy tu stretnete veľa kamarátov, známych a zažijete skvelú príjemnú atmosféru. Dáte si pivko a tri dni konzumujete živú hudbu na otvorenom priestranstve. Je na tom niečo esenciálne ľudské, až tradičné, historické. Keď som stál v dave na nejakom koncerte a pozeral sa na veľký žiarivý Mesiac priamo nad pódiom, došlo mi, že ľudia, ktorí sa stretnú spolu vonku na vzduchu a zažívajú hudbu – to je predsa niečo, čo ľudstvo praktikuje od nepamäti. Už pravekí ľudia pri ohni tancovali na hudbu, kmene, ktoré nepoznajú technológiu, spolu tancujú, spievajú. Je to zaujímavý kľúčový koncept ľudstva.
No späť k programu festivalu. Ak by bola Pohoda 2025 album, medzi hlavné „single“ albumu by som určite dal koncerty sebavedomej a emotívnej Niny Kohout, divokého, až heavy metalového JPEGmafia, sex pozitívnu teatrálnu Ashnikko, free hip-hop jazz soulového Kamasi Washingtona, energického Iggy Popa („fucking thank you“)… Medzi Top 10 by som zaradil určite aj dokonalého showmana Marca Rebilleta, precízneho a chladného JME, asi aj jungle DJ set od Nia Archives, snovú popovú Magdalenu Bay, set od Kewu b2b Domizako a TRANSmisiu. Výborný set zahral aj Isama Zing, či Bulp v Bezdymovej zóne, ktorá bola prekvapením. Výborný čistý zvuk, skvelé basy, cítili ste sa ako v samostatnej klubovej zóne. Vôbec neprenikal zvuk z ostatných pódií, mohli ste sa tak nerušene ponoriť do DJ setu. Škoda však, že tu nebol zaujímavejší program, inak by som tu určite strávil viac času.
S čím naopak nesúhlasím, je tvrdenie Denníka N, že Damon Albarn zachránil Pohodu. Na Massive Attack som sa veľmi tešil, je to legenda žánru trip-hop, a po Portishead z Pohody 2011 by šlo o ďalší splnený sen. Damon Albarn však vystúpil nie s Blur, nie s Gorillaz, ani nie ako sólo umelec. Vystúpil s niekoľkými desiatkami hudobníkov a hudobníčok pod menom Africa Express. Začalo to super, mexická kumbia, saharská gitarovka, naozaj výlet hudobnými žánrami sveta. Ale koncertu chýbala nejaká ucelenosť, celé to pôsobilo ako zvukovka, ako nie úplne najlepšie držiaca improvizácia.
Vo vnútri stageu Aktuality.sk, Foto: Jakub Doležal
Japonský DJ ¥ØU$UK€ ¥UK1MAT$U začal celkom nečakane s Radiohead či Korn, čím isto potešil alternatívnych fanúšikov. Nepamätám si detaily, ale nejako zavládol skupinový názor, že by sme mali skúsiť Kewu a Domizako. Nejako sme sa teda vytratili z najočakávanejšieho DJ setu tohto ročníka. Viacero kamarátov mi aj potom následne písalo, že ich Yosuke sklamal, že čakali asi niečo iné. Čo sa mi ale páči, je, že hrá naozaj, čo sa mu chce, a furt svoje sety mení, s tým sa (ako DJ) stotožňujem. Kewu, Domizako, dvaja z najviac „hot“ česko-slovenských DJov nesklamali a roztancovali všetkých vo finišujúcej nálade končiaceho festivalu. Mne sa ešte podarilo po tretej hodine rannej dotiahnuť zvyšok žijúcej partie na TRANSmisiu, ktorá hneď prvým trackom naladila celý stan na svoju nekompromisnú energiu. Prvý track – Dollar Prync experimentálny klubový edit – celým stanom sa nieslo rezolútne: „nechce se jí spát“. Výborný multižánrový set, ideálne zakončenie 29. ročníka. Potom sme sa nejako ocitli na dlážke prenosného kontajnera a o pár hodín neskôr sa zobudili do rozpáleného areálu letiska, počkali pár dlhých triezvejúcich hodín v tieni v Café Kušnierik a konečne odišli domov.
Ďakujeme, Pohoda. Náročné, intenzívne, príjemné, hudobné, priateľské a veľmi potrebné.
Ema:
Dodnes vidím před očima Matoušův výraz, když se na hlavním pódiu skladba Gosh od Jamieho XX přepnula do druhé části. Jeho parta se semkla do kruhu a všichni se objímali a smáli. A když se řekne Pohoda, mám to tak doteď – group hug a euforie. Dívám se na záchodě na svoji proměnlivou tvář, když Fontaines DC začnou hrát Motorcycle Boy. Kdo sakra posílá hlasovku na festival? Nina Kohout srší sebejistotou, jako by na stagi stála 20 let. Magdalena Bay – další přírůstek do katalogu párů „Extrémně hot typka a kluk, co vypadá jako potkan.“ A ukazuje se, že na vzhled nehledě ano – opravdu tak moc kapela stojí a padá na precizním a trošku strojeném přednesu Micy Tenenbaum. Sedím pod přístřeškem ve stanovém městečku a z cigarety se mi motá hlava. Politický rozhovor. Ferg byl tak nahlas, že jsem přeslechla doporučení na náplast proti akné. A ráno ho mám plný záda.
Iggy Pop, Foto: Quentin Jourdet
Ve stanu se mi usidluje parta škvorů, která je s každým dnem oprsklejší, až mi v neděli ráno jeden cupitá po noze a posmívá se klepítkama. A já pořád nemám to srdce ho zabít. Treska. Tolstoys odsedím ve stínu, Kamasiho Washingtona odstojím na slunci. Teprve když vycházím ze záchoda, kličkuju mezi lidmi a všude kolem duní Future Starts Slow… jo tak já jsem na festivale. Jo tak já jsem na Pohodě. A mašíruju si to dál na druhý konec areálu.
Co tě nezabije, to tě posílí (Toika). Ugly crying, když tisíce lidí začnou vytleskávat rytmus Nepokoja a Janka posílá mým směrem zase jednou život měnící koncert. A potom hrozná halda lidí a kde jsem já? Dany mě bere za ruku a vede dál. Směju se a brečím. A halda lidí běží na Fontaines, zatímco jiná halda lidí chce ešte jednu od Kirschnerky. Group hug a euforie. Slunce už zapadlo. Holka, kterou znám pět minut, mi povídá o učení mužů základní hygieně a já ji poslouchám, protože se mi – jak už to tak bývá – špatně mluví. Je tohle nejlepší ročník Pohody?
it’s fine
i know
you rain, i snow
you stay, i go
motorcycle boy
Do sítnice vpálená asi osmnáctiletá holka, co tak zvážněla, když zpaměti pohybovala rty na Je fakt, že nemám mieru. Ashnikko a Bára může konečně stokrát zopakovat: je porno na mainu. Přichází další legenda. Posílám tam další langoš a talíř smažených nudlí. Překlikovala jsem na ranveji dalšího chlapa. Podle všeho jsem byla přítomná na koncertě DEADLETTER (?). Poslední ráno moje tělo pochopilo, že už nemám nárok na studentské slevy. Sabina mi nese vývar. Chtěla bych bejt Iggy Pop, ale cítím se jak Riško Müller.
Dojdu si přezout holiny do tenisek, přežiju Jpega a jdu spát, říkám si. Haha. Po třech dnech, kdy stan SĽSP atakoval nejvyšší posty v žebříčku Nejhůř Nazvučená Stage, Proboha Proč Neni Fakultovi Rozumět Ani Slovo, dorazil JPEGMafia. Nikdo nepištěl text God Loves You hlasitěji než tehdy já. Boty jsem si nepřezula. Píšu si: druhej největší nářez festivalu po Jance Kirschner. Sedím pod přístřeškem ve stanovém městečku a Matyáš dělá inventuru tvrdýho. Dva litry. Roztrhaná mezi třemi partami běhám po letišti a mám se dobře. Zjišťuju vlastní omyly v lidech. Za ruku ze záchoda s holkou, kterou znám pět minut. Nenechám ženu ísť samu na vecko! Jaj, ty si zlatá… Když je vás šest, je tribuna u main stage jako poslední lavice. Notabene když je vás šest plus flaška borovičky. Group hug a euforie.
JPEGMAFIA, Foto: Filip Krajčo
„You with the Free Palestine flag, you keep standing up, the rest of you get fucking down! Sir, if you don’t get the fuck down right now, I will throw a fit!“ Řekl loop daddy Marc Rebillet. Esemeska: my půjdeme na Japonce. Tlačím se úplně narvaným stanem. Podle fotky by měli být tu. Nejsou. Life is a movie. Jdu spát, když se ještě areál hemží lidmi. Dvě piva, abych zítra nafoukala nulu. Nechce se mi. Vítají mě škvoři. Potřebuju tetování s obrázkem na přebalu Scaring the Hoes. Tak zase chvíli čekat na nejlepší tři dny v roce.
Milan:
Ako tínedžer som raz napísal, že Pohoda je pre mňa taká niekoľkodňová utópia, a o nič sa to za tie roky nezmenilo. Odchádzam zničený, ale plný radosti z toho, že mi proste bolo dobre. To, samozrejme, nie je jednoduché docieliť, obzvlášť keď človek spí na zemi a funguje, odkedy oči rozlepí. Ten pocit radosti je komplexná emócia poskladaná z dobrých dojmov – a to ma privádza k prvému bodu: dobrá práca. Niekedy máme z vecí dobrý dojem už len vtedy, keď cítime, že sa k nim pristupovalo dôsledne. Dôslednosť nespôsobí nutne bezchybný event – to tento festival určite nie je – ale máme tendenciu prehliadnuť chyby a vytiahnuť hodnotu pozitív. Som takmer presvedčený, že to takto platí pre mnoho ľudí, a krásne to bolo vidieť minulý rok. Keď sa veci pokazili, ľudia boli v sekunde pripravení urobiť všetko pre zotrvanie existencie milovanej Pohody bez rozmyslu alebo váhania. Ale okrem nadhodnocovania a odpúšťania je na dôslednosť naviazaný aj ďalší dôležitý bod – a tým je predvídavosť. Možno je to skúsenosťami, možno šikovným tímom, každopádne som mal po celú dobu pocit, že festival akoby sám riešil problémy spojené s mojou existenciou. Či sú to sprchy, rady, koncerty – stále som sa cítil veľmi civilizovane a to určite pripisujem organizácii. Sám eventy usporadúvam, a aj keď človek myslí na veľa detailov, nestane sa, že by niečo zásadné neušlo.
K hudbe
Aj napriek veľmi silným menám v porovnaní s predošlými rokmi – nevedel som si pomôcť pri hodnotení celkového billu a videl som to trochu pesimisticky. Na festivale sa ukázalo/malo ukázať veľa zaujímavých mien. Ako som už predtým písal – Maruja, JPEG, UGLY – všetko ma to bavilo. No Pohoda svojou multižánrovosťou stráca charakter. Z každej strany trochu a nakoniec je to neforemná zmes, kde si každý má nájsť svoje, ale nikdy to nebude hrať na jednu stranu príliš silno. Samozrejme, je to strategické rozhodnutie, ale ak mi niečo chýbalo, tak je to určite toto. Ak chcem odísť so silnou emóciou, musí byť permanentne vyzdvihovaná, pripomínaná a posilnená do miery, kedy sa stane nezabudnuteľnou. Tým, že stále vidím štýlovo iný koncert, iný žáner, mám v sebe len zmes emócií, ktoré si neviem zmysluplne poskladať. Obzvlášť ešte keď je to v rozsahu pár dní a môj mozog si to nevie poskladať.
Yosuke Yukimatsu, Foto: Jakub Doležal
Je pravda, že už asi na Pohodu starnem, koncertov vídavam teraz priveľa, čiže som k nim omnoho viac kritický, a o to menej sa mi kvôli nim chce spať na zemi. Čiže motivácia sú kamoši a možno nová experience. Bežný návštevník je ale úplne iný. Jeho bavia variácie, jeho baví tá veľkosť, lebo na ňu nie je zvyknutý, jeho baví objavovať veci, ktoré ja už dávno poznám. Fair, veď si za to sám môžem. Môj point je ale, že častokrát absentovali na festivale mená, ktoré by boli možno výstrelom do tmy, dramaturgickým úletom, ktorý aj mňa zaskočí. Je to samozrejme len preferencia, ja si hľadám to, čo by ma potešilo ešte viac. Koherencia a občasné prekvapenie.
Fascinujúce ale bolo vidieť, ako mileniálov chytá TikTok a ako sa bavia na niečo, čo mi tak intuitívne nezapadá do tejto spoločenskej skupiny. ¥ØSUK€ ¥UK1MATSU je meno, okolo ktorého je teraz strašný boom, a aj preto som sa na začiatok tohto koncertu do stanu nevošiel. Naplnilo sa to ľuďmi, ktorých cieľovka je asi skôr Jana Kirschner, a postupom setu mnohí odišli. Je to trochu smutné vidieť, pretože takéto výstrely a nestabilita môže umelcom viac uškodiť ako priniesť benefit. Rýchlo vyrásť, ale nevybudovať si stálu fanbase, je nestabilná situácia, z ktorej sa dá rýchlo spadnúť. A neviem, ako sa cítim z toho, že to niekto chce využiť pre profit a nepozerať sa na to, že prispievame ku kultúrnemu konzumu, ktorý pomaly ničí primárne umelcov. Point na dlhšie, ale neviem zbaviť sa dojmu z tohto bookingu.
K zvuku a technike
Takže ďalej. Videl som Peggyho a bol strašne super – ale tomu sa venovať asi nebudem. Ak ste ho nevideli, tak ľutujte. No pri ňom som si uvedomil zásadnú vec – mnoho koncertov neznelo tak dobre. FERG sa strácal v beate, QOTSA boli prekomprimovaní, koncertom sa často strácala dynamika živého hrania, čo je práve to, prečo na koncerty chodíme. Viem, že túrovať po festivaloch je o čosi náročnejšie, ale ak sa to zanedbáva, tak aj z dobrého billu vie vzniknúť slabota. Ak prídem na koncert, ktorý je zvukovo boring, nudím sa aj ja, a potom si neodnesiem to, s čím som rátal – kvôli čomu som obetoval svoj komfort. A to mám pocit, že sa tento rok stalo celkom často… alebo som si to len začal všímať. Každopádne, celkom smútok. Toto samozrejme nie je chyba festivalu, no je to niečo, na čo pri svojom dojme z eventu neviem zabudnúť alebo to prehliadnuť.
Dizajn a umenie
Kde ale Pohoda dlhodobo zaostáva, je stage design a prítomnosť vizuálneho umenia. Na pohľad sa samozrejme zmenil výzorom strieborných stageov, ktoré festivalu dodali tak trochu sci-fi look. Kupoly boli taktiež zaujímavým prvkom, no je tvar stanu skutočne dosť? Roky na Pohode bývali vystavené diela umelcov po celom areáli a bolo tomu tak aj tento rok – no to je iba malá náplasť na dlhodobo zanedbaný prvok. V porovnaní s Grapom tento festival skutočne vyzerá, že je pre neho výzor až na takmer poslednom mieste – čo samozrejme nie je pravda. Dizajnové aspekty značne dotvárajú festival, na ktorom beztak najviac času trávime kráčaním cez areál, ktorý je len vyplnený väčšinou predmetmi poskytujúcimi utilitu. Ak to nie je hudba alebo životná nevyhnutnosť, tak si tak môžeme byť istí, že to nenájdeme. Viem, ako všetko, aj dekor stojí peniaze – no dotvára priestor, pomáha evokovať nálady a pridáva ten finálny touch festivalu.
Záverečné myšlienky
Veľmi sa teším, že sa festivalu tento rok darilo. Ak sa nemýlim, bol takmer vypredaný. No trochu sa bojím, že tento rok Pohode ukáže smer, ktorým to ťahať. Mnohí považujú tento ročník za jeden z najlepších – a hudobne určite súhlasím. No mám trochu strach, že keď príde lineupovo slabší rok – čo sa raz za čas stane, kapely niekedy hibernujú – tak to, že Pohoda robí veci proste dobre, nebude stačiť a bude potrebné festivalu dodať to čaro v iných aspektoch.
Viem, niekedy som možno znel priveľmi drsne, no festival som si nesmierne užil. Chodievam už roky a určite pôjdem zase. No mňa pekné slová príliš nebavia a radšej hľadám chyby. Aj preto je tento report taký. Každopádne pokračujte v dobrej práci, ja sa určite vrátim.
–
Text: Krištof Budke, Ema Labudová, Milan Gajtko / Úvodná Foto: Pohoda FB, Koscik photos
Pridaj komentár