Alica Minar je slovenská choreografka a tanečníčka momentálne pôsobiaca v Berlíne, kde študuje choreografiu na HZT. So svojím tanečným predstavením n o m a d ukončila bakalárske štúdium na pražskej HAMU. Už v krátkom filme Salva. Sama. sa zaoberala chúlostivou ženskou tematikou. Podobne aj v zatiaľ poslednom projekte – performance s názvom Saudade skúma zobrazenie ženskej zmyselnosti skrz rolu striptérky. Striptíz vníma ako reprezentáciu umelo vytvoreného sveta, ktorý zároveň presahuje do hlbších rovín nášho vedomia a odhaľuje naše nedosiahnuteľné túžby a skryté tajomstvá.

Premiéru predstavenia Saudade si môžete prísť pozrieť na Žižkovskej noci v piatok 22.3.2019 o 20. hodine v kaviarni Studia Alta.

Ty sa vo svojich  posledných projektoch výrazne zaoberáš témou žien, je to tvoja ústredná téma aj vo všeobecnosti?

Ženstvo je pre mňa veľkou témou, ale nedá sa povedať, že by som sa zaoberala iba tým. Vlastne aj premiéra Saudade, ktorá sa teraz odohrá sa začala vyvíjať už v roku 2016 a stále sa to so mnou ťahá. Ešte som to stále nejak neuzavrela, a myslím si, že sa to ani tak skoro vo mne neuzavrie. Pocit premiéry je pre mňa dosť absurdný, čo sa témy ženstva týka. Nedokážem si predstaviť, že by som bola dosť zrelá na to, aby som dokázala rozprávať o ženstve globálne za „všetky“ ženy. Určitú životnú etapu to ale zhrňuje a reprezentuje.

Ako vnímaš rolu ženy v súčasnej spoločnosti, v ktorej sa rozdiely medzi ženami a mužmi snažíme skôr stierať?

Myslím si, že je to o rovnováhe a práve v ich rozdielnosti je krása. Každý má v sebe ženské a mužské kúsky. Ženská energia funguje inak ako mužská a naopak (viz. taoizmus, Jung). Nemôžeme povedať, že sme všetci rovnakí, pretože absolútna rovnosť je výmysel.

Dobre, poďme späť k predstaveniu, v ktorom pracuješ so zobrazením ženy- striptérky. Zobrazenie ženy je často veľké klišé, sexistické a sústrediace sa na telo. Využívaš tieto stereotypy v predstavení aj ty?

Dúfam, že inscenácia bude o tele, keďže práve telom som najviac fascinovaná. Je otázkou, či je vlastne možné zobrazovať ženskú sexualitu tak, aby mohla byť vnímaná prirodzene, bez nálepiek najrôznejších klišé.

No, a to je stále pre teba otázka alebo si si ju už zodpovedala, v rámci vývoju predstavenia?

To je skôr otázka, ktorá by mala divákovi rezonovať v hlave počas predstavenia Saudade. Myslím si, že práve cez zdieľanie vlastnej intimity a cez vlastné zážitky sa môžu ľudia navzájom spoznávať. Hľadám esenciu, cez ktorú sa snažím dostať divákovi trochu pod kožu. Vyvolať v ňom spomienky, obrazy spojené so ženskou zmyselnosťou, skôr než len vyobrazenie dievčaťa v spodnom prádle. Ale zároveň to tá rola striptérky celé hádže na opačný pól spektra, ukazuje na diváka prstom: „pozri ako si ma predstavuješ!“

 

To je ten paradox, že ty hľadáš autentický pocit ženskosti skrz extrémny prípad- role striptérky, do ktorej ju staviaš. Má to byť šoková terapia a s ňou spojené hľadanie podstaty?

Haha, no nie je to úplný zámer ale myslím si, že takýto moment tam pre niektorých ľudí môže byť. Nejde mi o šok. Podľa môjho názoru v 21. storočí snaha cielene šokovať nemá zmysel. Zároveň si myslím, že šok nastáva len vtedy, pokiaľ nemáme prekonané isté tabu. Pritom sa v dnešnej dobe tvárime, že už žiadne tabu nemáme a nič nás nemôže prekvapiť.

To predstavenie nemá ukotvený divadelný priestor. Jedna z performance sa odohrala napríklad vo Veletržnom paláci. Je to site-specifiic projekt? Do akých priestorov svoju performance zasadzuješ a ako ťa daný priestor ovplyvňuje?

Áno, ďalšou úrovňou môjho výskumu je vysporiadávanie sa s rôznymi priestormi. Pod pojmom site-specific si predstavujem skôr to, že dané dielo je šité na mieru pre jeden jediný priestor a k nemu si vytvára vzťah.

Toto je skôr sťahovavá inscenácia, chce cestovať a zasadzovať sa do rôznych kontextov. Baví ma dávať ju mimo divadlo, je to hra. Vlastne aj celá tvorba inscenácie sa tiahne, doplňuje a mení, čím sa udržuje v dynamike.

Preto beriem každé ďalšie predstavenie ako work in progress, alebo každý work in progress ako predstavenie. Neviem, či sa niekedy dostanem do bodu, že poviem toto je koniec.

Že povieš toto je premiéra!

Ale áno, to by sa asi malo raz stať.

V akých priestoroch bude Saudade najbližšie?

Bude v kaviarni v Alte, kde už sa jeden work in progress tiež odohral.

Máš vo svojej tvorbe aj projekty vytvárané pre divadelný priestor?

Myslím si, že väčšina mojej tvorby je vytvorená pre divadelný priestor. Dokonca veľa z nich je pre black-box, kde lepšie alebo aj banálnejšie funguje hranica mágie a predstáv. A to sa vlastne snažím určitým spôsobom zlomiť. Napríklad bakalárske predstavenie  n o m a d sa v čienej krabičke neodohráva, aj keď je to stále v divadle s frontálnym pohľadom diváka. Saudade je koncipované pre publikum sediace do kruhu a ideálne sa odohráva  v netradičnom priestore.

Prečo si práve Saudade zasadila mimo divadlo, mimo black box?

Pretože v každom projekte sa snažím nájsť niečo, čo som ešte nerobila. Takže som zvedavá ako sa budú vyvíjať ďalšie projekty, čo si na seba zase vymyslím.

Zaujímala by ma ešte tvoja osobná rovina vysporiadávania sa s pozíciou performera ako sexuálneho objektu v tomto predstavení. Zastávaš rolu striptérky, prichádzaš so svojím telom pred divákov predsa len v inom, vnútorne možno náročnejšom zobrazení ako má napríklad bežný tanečník.

Pracujem na tomto projekte už od roku 2016 a myslím, že som si potrebovala ohmatať hranicu, po ktorú môžem ako tvorca a performer ísť. Väčšinou niečo najskôr urobím a potom potrebujem čas na to, aby som mohla veci zreflektovať.

Došlo tam aj k nejakej hanbe a zreflektovaniu sa, že nie je toto už moc?

K zahanbeniu dochádza, keď ma prekvapia ľudia v publiku, ktorých som nečakala a poznáme sa. To ale neznamená, že si prajem aby moji známi na predstavenie nechodili. Práve naopak. Avšak toto predstavenie je dosť na telo, takže nie všetko mi musí byť príjemné.

Neubližovalo ti to v nejakej vnútornej rovine?

Neviem asi som sa necítila ublížená. Skôr zahanbená… čo vlastne môže byť aj ublížená. Na druhej strane toto je moje prvé predstavenie, na ktorom sa ľudia nesmejú, a neviem čo s tým mám robiť. Snáď sa nám to ešte vo finálnej fáze skúšania podarí odľahčiť.

Ty chceš aby sa smiali?

Väčšinou chcem aby sa smiali.

Aj pri tomto predstavení?

To neviem, ale zatiaľ sa mi to podarilo len pri jednej ukážke work in progress. Smiech je dôležitou súčasťou. Signalizuje uvoľnenie a určitý nadhľad.

Čím to je, že sa to mení? Že ľudom rovnaká téma je niekedy vtipná, inokedy vôbec.

Pretože v tej prvej verzii sa hrám so zahanbením. Keď som sa prvý krát vyzliekala tak som mala pocit, že sa hanbím, že je to trápne. V takom momente spolu s prácou s rytmom môže dôjsť k uvoľneniu a smiechu. Zatiaľ čo v poslednom prevedení sa vyzliekam s inou intenciou. Tým pádom môj prerformer zmenil nasadenie a ľudia reagovali inak.

Ako je vnímané ženské telo v tomto predstavení? Funguje ako objekt alebo ako konkrétna spomienka?

Príde mi zaujímavé tieto dve roviny spájať a prípadne k tomu pridať ešte rovinu abstraktnú.

Pretože pri tele ako objekte mi príde dôležitá tá neosobná rovina, to odosobnenie. S odosobnením sa od vlastného tela nastáva úplne iné jeho vnímanie.

To je presne otázka toho, čo všetko človek chce a čo nechce zdieľať s ľuďmi. Čo si chce nechať doma za svojimi zavretými dverami. To presne zosobňuje stripclub. Máš ho za zatvorenými dverami, musíš prejsť niekde do podzemia, do skrytých miest a otvorí sa ti „podsvetie“.

A prečo to tak je?

Lebo ľudia nechcú zdieľať všetko so všetkými. A každý má svoju hranicu zdieľania inde. Na mojom povolaní ma fascinuje miera otvorenosti, ktorú môžem dosiahnuť. Verím, že cez zdieľanie sa dostávame k informáciám a ľahšie si utrasieme svoje postoje a predstavy, ako keď si to riešime len sami v sebe.

Tak ľudia si držia svoje veci, pretože si chránia svoju zraniteľnosť.

Áno, to hej.

To je podľa mňa aj ten striptíz, že idú naň do „podzemia“, lebo si ho nechcú priznať verejne.

No práve, a to je na tom to absurdné. Striptíz reprezentuje presne to, čo si nechceme priznať. To, čoho si buď nie sme vedomí, alebo to nevieme inak vyriešiť. Sme nevedomí voči svojím telám, túžbam, potrebám a zraneniam. Prahneme po tom, čo nám chýba avšak na striptíze to zákonite nemôžeme dostať. Väčšinou je to iba o tom, že sa banda pripitých chlapov zoberie pozrieť si nejaké „mäsíčko“. Ja som sa vlastne takto k prvému zážitku dostala tiež. Kamaráti išli na striptíz a to som si nechcela nechať ujsť. Stripclub je pre mňa fantazijný, vymýšlankový, ba až neexistujúci svet, ktorý zároveň pracuje na strašne hlbokých rovinách vedomia a my si to nechceme priznať.

Otázky: Klára Mamojková, Foto: Anna Benháková/ Giulio Zannol

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *