Ephemera je menší letný festival od tímu väčšieho, dobre známeho Unsoundu. Unsound sa odohráva v októbri a okrem edícií v New Yorku či Londýne je jeho hlavné centrum v Krakove. Ephemera vznikla okolo obdobia svetovej pandémie COVID-19 a odohráva sa vo Varšave. Do značnej miery tak prispieva k lokálnej varšavskej experimentálnej a klubovej scéne (a inšpiruje sa ňou). Súčasťou je aj vyvrcholenie festivalu Ephemera v spolupráci s “W Brzask”, čo je ambientný program, ktorý začína tesne pred svitaním a končí ráno, už za svetla (“koncerty o wschodzie słońca, zazwyczaj w parku przy Muzeum Rzeźby w Królikarni”). Musím sa priznať, nepoznal som túto sériu, no ako mi povedali viacerí pravidelní návštevníci, na túto časť programu sa tešili najviac.
Ephemera trvala dokopy až 7 dní, so začiatkom v pondelok. Festival otvorili grandiózne s jediným varšavským koncertom Hanie Rani tento rok. Tá sa predstavila s Hashtag Ensemble a po nej nasledovala Grammy-ocenená pakistanská vokalistka a skladateľka Arooj Aftab. Keďže prenajímať si hotel na celý týždeň bolo aktuálne nad moje možnosti, na tento očakávaný koncert sa mi bohužiaľ nepodarilo prísť.
Cez týždeň som tak ešte zmeškal japonskú umelkyňu Hanayo, legendárne duo Cabaret Voltaire, ktoré oslávilo 50. výročie, varšavskú skladateľku Olgu Annu Markowsku, či našu známu slovenskú DJku Domizako, ktorá hrala počas spolupráce Ephemera x Lado w Mieście. No ale najnabitejší program, na ktorý som už prišiel, bol v piatok a sobotu. Po šesťhodinovej ceste zo Žiliny do Varšavy bol piatkový program ideálny. Príjemný, pomalý, až som sa čudoval, že nenasledovali žiadne DJ sety.
Vo dvore budovy bývalej základnej školy, kde dnes sídli experimentálne divadlo Komuna Warszawa, vystúpilo experimentálne trio Microplastics (aya, Jennifer Walton and 96 Back). Aj keď toto nezvyčajné trio zostavené zo skvelých umelcov nemá ani jeden release, ich koncerty začínajú patriť medzi najočakávanejšie mená na festivaloch. Výborná zmes punkovej improvizácie, metalu, elektroniky, výbušná energia, sviežosť, ktorá chýba v rockových kapelách. Takéto prepojenie elektroniky, punku, metalu, gitár a bicích sa nevidí len tak každý deň. Dúfam, že čoskoro už vydajú nejaký projekt. Mohli by vydať live nahrávku z koncertu. Navyše, v prostredí školského dvora mal koncert osobitý Creepy Teepee vibe.
Po koncerte zmokli všetci, ktorí čakali v zamrznutej rade na pivo, a v daždi už začal ďalší koncert – newyorské duo experimentálnych raperov billy woods a ELUCID (Armand Hammer). Do upršaného počasia ideálna atmosféra. Pomalé, temné, drsné, ale komfortné zároveň. Ako by vás niekto pomaly bodal, ale vypchatým plyšovým nožom. Na koncerte bola takmer 50/50 zmes nastylovaných Gen Z fanúšikov a ľudí nad 40. Ich vystúpenie pôsobilo viac ako kurátorovaný soundscape, snový pouličný zvukový svet, ako typický rapový koncert. Žiadny DJ, žiadne: “say hey-yooo”. Našiel som skvelé video z koncertu z Primavera Sound 2024:
Večer uzatvárla “superskupina”, ktorú tvorí poľský producent Przemysław Jankowiak (2K88), britský raper a producent Rainy Miller, Londýnska ambient-pop inovátorka Lauren Duffus a tanečníčka a vokalistka Bianca Scout. Na Ephemera predstavili svoj debutový album, “a blend of smoked-out, soulful vocals, hazy soundscapes and tempered beats,” uvádza Ephemera.
Bol to výborný koncert. Práve prestalo pršať, pomaly sa zotmelo a zo stageu sa vyvalil kúdoľ hustého dymu. Bol to v podstate ambient s dubovými basovými linkami, z ktorého sa vynárali jemné vokály Bianci Scout a Lauren Duffus (ktorá bohužiaľ nebola fyzicky prítomná), a temné mrmlajúce nahnevané recitácie od Rainyho Millera. Futuristická atmosféra. Keby bol dnes Blade Runner natáčaný vo Varšave, nevedel by som si predstaviť lepší soundtrack. Rainy Miller bol ako temný pouličný kňaz, z ktorého vychádzajú bolestné náreky. Z ambientných plôch sa len sem-tam vynoril beat, 2K88 je majster práce s echom. Myslím, že jeho produkcie sa čoraz viac zlepšujú a kvalitou sa jednoznačne dostáva k menám ako The Bug či Burial.
V sobotu som sa v tichosti a pohodlí môjho prenajatého mini bytu vyspal fantasticky. Cez deň som mal pomerne veľa voľného času a žiaden Ephemera program. Po návšteve novootvoreného Muzeum Sztuki Nowoczesnej a prechádzaní sa po centre okolo Pałac Kultury i Nauki bolo na programe premietanie filmu.
Magdalena Abakanowicz bola priekopníckou poľskou umelkyňou, ktorá bola celosvetovo preslávená svojimi radikálnymi, veľkoformátovými textilnými sochami a monumentálnymi environmentálnymi inštaláciami. Teraz Ephemera ponúkla iný pohľad na jej svet a víziu. Po prvýkrát boli verejne prezentované zábery z nedávno objavenej zbierky jej osobných filmov vo formáte Super-8, ktoré dokumentujú jej cesty. Premietania sprevádzala živá (elektronická) hudba od Joanny Dudy. Prvý film bol z cesty do Austrálie a výstupu na červené pohorie Uluru. Joanine elektronické minimalistické zvuky a ambientné plochy výborne dopĺňali atmosféru cestopisu na starú analógovú kameru a vytvárali až psychedelický zážitok. Druhý film pozostával zo záberov z lode, ako sa kameramanka plavila spolu s aborigénmi naprieč typickými “creeks”. No ale po hodine hypnotických záberov som už mal problém nezaspať, a tak som sa šiel radšej vyvetrať na vzduch.
Večerný program soboty bol vyvrcholením festivalu. Na dvoch pódiách bol nasledovný program:
Room 1
22:00 – dj neurospicy
23:30 – Małga Kubiak
23:45 – Oli XL (dj set)
01:15 – Schengen Pussy
01:30 – Rosa Pistola presents Tribal Sound System: Incorregible
02:30 – Nkisi
Room 2
22:00 – Kitty Sarcasm
00:00 – Ziúr
03:00 – anymati
Kvôli tomuto programu som sa hlavne rozhodol prísť na Ephemeru. Tento rok mi nevyšla návšteva CTM Festivalu v Berlíne, ani Rewire v Haagu, a tým pádom, že cesta do Varšavy stála cca 60€ dokopy, bol to asi najdostupnejší program. Rosa Pistola navyše prednedávnom vydala skvelý album “Incorregible”, ktorý je súčasťou je performance TRIBAL SOUNDSYSTEM. Kombinuje tu elektronickú hudbu s regionálnymi mexickými žánrami. Síce je album energický, tanečný, klubový, má nepopierateľné snové, až magické prvky a časti tradičnej poézie, ktorý hlas recituje v jazyku nahuatl. Tribal perkusie sa tak nachádzajú medzi prehispanickými “duchmi minulosti” a modernej hudby severného a stredného Mexika.
Okrem setu od Rosy Pistola mi najviac utkvel v pamäti dvojhodinový set od Ziúr. Ten bol síce v menšom a absolútne neklimatizovanom priestore, ktorý bol asi ešte menší ako barový stage v Tabačke, no Ziúr vytvoril takú hudobnú pavučinu, z ktorej sa nedalo fyzicky odlepiť. Bol to jeden z tých zážitkov, kedy ide viac o fantazijný futuristický príbeh ako o obyčajný DJ set. Na chvíľu sme sa zarozprávali s Kitty Sarcasm, tak nás to vtiahlo na hlavný stage Oli XL. Ten síce hral zaujímavo, ale z jeho hudby sršala taká ľahkosť a pozitivita, že mi to úplne narušilo náladu od temnoty Ziúr. Tak som sa musel urýchlene vrátiť späť. Túto dualitu mohli kurátori možno ešte trochu lepšie vyšperkovať. Jeden stage mohol byť temnejší a experimentálnejší a druhý “svetlejší”.
Ešte pred večerom som bol na drinku s novou kamarátkou, ktorá je vo Varšave takmer poslednú dekádu, a prešla si ako techno, tak experimentálnou hudobnou scénou a dobre sme sa zarozprávali o kontexte, výhodách, nevýhodách, trendoch a vôbec hudbe vo Varšave. Vyšlo z nej, že tento ročník Ephemery pôsobí mierne zmenšene oproti minulým ročníkom. A to mi potvrdili aj ďalší dvaja návštevníci (jeden producent, druhý taktiež hudobník a vydavateľ).
“Yes, I did get this impression too, looking at the program, it seemed more like a series of evening, mostly smaller gigs. Somehow, previous editions felt like there was more happening, even though I wasn’t necessarily present at all of the events,“ zdôveril sa mi J. Taktiež podotkol, že tento ročník mal menej zahraničných umelcov, ale Ephemera už od začiatku pracuje výrazne s poľskými menami. Taktiež komentoval zaujímavú voľbu bookingu veľkého mena, akým je Hania Rani. Tá mohla prilákať návštevníkov, ktorí poznajú túto poľskú skladateľku, ale nie Ephemeru. „I know at least one person who bought the Hania Rani tickets without knowing that it’s a part of Ephemera,” povedal J.
„Overall, I’d say it was great – I always love the atmosphere, and the acts are always high-quality experimental things, even if they’re not the most mind-blowing thing I’ve seen this year. It’s also one of the few opportunities to see international performative acts such as the Young Boy Dancing Group. Although this might’ve changed with the opening of Pawilon Tańca in February this year,“ komentuje J.
Na rozdiel odo mňa, ponoreného v sete Ziúr, J. ocenil práve v rovnaký čas hrajúceho Oli XL. “The act that stood out the most was Oli XL – even though the sound was very much what I’d expect from Oli, the set was amazingly energetic, varied, fun, but also interesting and technically impressive. Another act that really surprised me was Joanna Duda with the Abakanowicz film – the music was impressively detailed and intricate, with great sound design and an amazing dreamlike atmosphere to the whole thing. I didn’t really care much for the film – I was often listening to the whole thing with my eyes closed.”
Pýtal som sa návštevníka J., čo by Ephemera mohla zlepšiť v budúcich ročníkoch. “It would be nice if there were some more performance/installation type happenings during the festival and some more international experimental acts that I’d be super excited for and probably wouldn’t have the opportunity to hear otherwise.”
Chápem hlavnú myšlienku Ephemery, ako letnú, varšavskú, lokálnejšiu, ambientnejšiu a svetlejšiu verziu Unsound festivalu. Oproti J., ktorý by privítal viac performance a inštalácií a medzinárodných umelcov, si viem predstaviť myšlienku tohto podujatia vo viac vysunutých neklubových priestoroch. Špeciálne vystúpenie v skleníkoch (ako mal počas pandémie napr. PAF v Olomouci), či opustených amfiteátroch, ktoré Varšava ponúka. Taktiež by bolo zaujímavé rozšíriť ambientný a posluchový program do malých lesov pri Varšave, či na iných prírodných miestach (na juhu Varšavy nájdeme napr. Rezerwat przyrody Las Kabacki, a blízko Varšavy je dokonca aj národný park Kampinoski Park Narodowy). Popri rieke Visla je, samozrejme, nespočetne veľa zaujímavých miest, kde by sa dali urobiť pop-up performance alebo zaujímavé koncerty. V dnešnej dobe určite ľudia ocenia nezvyčajné hudobné zážitky a originálne koncepty a priniesť svetovú experimentálnu hudbu do takýchto lokácií by mohlo urobiť festival zaujímavejším.
Aj tak je Ephemera pre slovenského či českého diváka zaujímavým festivalom v období, kedy sa ešte festivalová sezóna nezačala, a tak je to ideálny čas na výlet za alternatívnou elektronickou hudbou. Navyše ak vám nevychádza návšteva krakovského Unsoundu, Ephemeru jednoznačne odporúčam.
–
Text: Krištof Budke / Sledujte Ephemera na webe alebo Instagrame / Všetky fotky sú od tímu Ephemera
Pridaj komentár