Martin Lukáč sa narodil v Piešťanoch tesne po revolúcii. V Bratislave vyrastal od svojich piatich rokov. Vyštudoval bakalára na Fakulte umení Technickej Univerzity v Košiciach a od roku 2013 študuje maľbu na pražskej UMPRUM v ateliéri Jiřího Černického a Marka Medunu. Po spoločnej výstave s Peggy Pehl nastúpil na semester na školu v nemeckom Lipsku. Žije v Prahe. V našom rozsiahlom rozhovore sa dozviete, prečo nechce Martin Lukáč vystavovať na Slovensku, čo si myslí o mladých slovenských umelcoch, kedy sa mu najlepšie tvorí a mnoho inom. Jeho práce si môžete pozrieť na jeho webstránke alebo Tumblr.

web4


Baví ťa štúdium na pražskej UMPRUM?

Baví. Ateliér v ktorom študujem je pomerne mladý, Černický s Medunom ho prevádzkuju len štvrtý rok. Je to svieže. Často mávame rôzne stretnutia so zaujímavými ľudmi, nedávno sme boli s orientalistmom, boli sme navštíviť napríklad aj jadrový reaktor v řeži pri Prahe, ktorý bol jedným z prvých v Československu. Čo sa ešťe ľudí týka nedávno u nás bola prednášať napríklad Charlotta Kotíková, ktorá je potomok Masaryka. Minulý semester som bol aj na stáži v ateliéry Vladimíra Skrepla a Jiriho Kovandu na Akadémii výtvarných umení.  V porovnaní s mojim súčasním atelíérom   sa na Umprum snažia viesť  násk tomu, aby si vedel svoju prácu aj obhájiť, vedel o nej hovoriť. Reč je jeden jazyk, maľba, výtvarné umenie je druhý. Takže to bol trochu rozdiel.

Výtvarnému umeniu si sa venoval už od malička?

Áno venoval, dá sa to tak povedať.

Pamätáš si svoje prvé obrázky? Čo si najradšej kreslil v detstve?

No jasné. To bol Batman, Spiderman, veci, ktoré chodili na Cartoon Network ako napríklad Dexter’s laboratory… kreslil som aj kulturistov. Moji rodičia totiž zbierali časopis Muscle and Fittness (smiech). Venovali sa športu, chodievali na karate, ktoré som potom skúšal aj ja. A keď som videl tých kulturistov, tak som sa vždy pokúšal nakresliť ich telo,  zdalo sa mi to zaujímavé. Tou stavbou tela  mi asi pripomínali už spomenutých obľúbených superhrdinov.

Takže takto skoro si začal s figurálnou kresbou…

Tak som si čmáral… no (smiech). Ale vyzerá to vtipne, niektoré kresby mám ešte uložené. Trebárs mám blog na Tumblr, kde sa snažím kresliť ako dieťa, respektíve čo najuvoľnenejšie a najspontánnejšie. Funguje mi to celé  ako denník, takže snažím sa tam pridávať jedno dielo denne. Vždy mám pri sebe skciár a hocikde si kreslím, je to ako tréning. Dneska však nemám pri sebe nič nakreslené, len čarbanice, ktoré nepublikujem. (Vyťahuje si z batoha skicár, zarazí sa a vráti ho radšej naspäť). ….Ale mám tam (na Tumblr) napríklad aj portréty spolužiakov alebo známejšých umelcov. Niektoré som odtiaľ ale stiahol, lebo sa mi zdali dementné.

Ja tie kresby triedim každú chvíľu… Chcem aby to nebolo také stereotypné, aby som tam nemal samé prvoplánové práce. Možno som pod veľkým vplyvom vyprofilovaných umelcov ako  napríklad Joshua Abelow, ktorý si do portfólia dajú štyri fotky najnovších prác a to je všetko. Vieš, že to vyzerá ako: (luskne prstami)  Top!  – a hotovo.

Tak vieš, zase môže to byť viac obohacujúce pre iných umelcov. Keď dávaš viac fotiek zo svojich nedokončených či nevydarených prác. Môžu vidieť tvoj tvorivý proces a to ich môže naučiť viac, ako títo vyprofilovaní umelci.

Zrejme áno môže to tak byť. Určite, len mám túto snahu a chuť doháňať niečo čo je na západe a trebárs na Slovensku to vôbec nie je, v Čechách sa to trochu objavuje a  to  ma zaujíma. Totálne.

Aké umelecké stránky, blogy teda sleduješ?

Ako k prvému som sa, ešte počas štúdia na Slovensku, dostal k http://haw-lin.com/  Potom samozrejme  http://www.vvork.com/ a legendárny http://www.contemporaryartdaily.com/

je asi najznámejší blog výstav. V tejto oblasti  podnietil vznik množstvo ďalších. Haw-lin napríklad postujú Michaela Jordana, (ktorého milujem aj ja) športové autá a modelky a samozrejme výtvarné umenie; to patrí k ich moodboardu. Vždy hľadajú veci, ktoré ich zaujímajú a inšpirujú. Tým sa stali slávni. Tento typ blogu sa nazýva  to mood- board. Počul som napríklad o ľudoch, ktorí keď videli na haw-lin nejaké hodinky tak si ich kúpili, pretože boli na haw-lin. Alebo aj moja kresba bola na tejto stránke a hneď sa predala. Dokonca som jednu vymenil za značkové tenisky EYTYS zo Štokholmu. Akurát ich mám na sebe (ukazuje na moderné tenisky).

Tak si hovorím, že aj vdaka týmto skúsenostiam je možno vo svete publikum trochu iné. Mňa si trebárs každý deň niekto pridáva ( sleduje moju činnosť ) na Tumblr… ale pritom vlastne  z toho nemám skoro nič, vieš (úsmev). Ako celé štúdium som chodil stále na brigády aby som mohol zaplatiť nájom a podobne. Teraz sa už snažím žiť z toho, že niečo predám, ale tak samozrejme, že to nejde úplne ľahko. Blogy mi v tomto trochu pomohli. Preto myslím že sú pre mňa dôležitou súčasťou životného štýlu.

tumblr_nwrzowAcaH1rrppseo1_1280

Riso print Lukáčových kresieb od Kudlapress.

Magazín PITCH o tebe píše, že „v tvojej práci používaš jednoduché tvary a primárne farby na objavovanie detských spomienok post-komunistického Slovenska“. Súhlasíš s tým?

Tak, veľmi to zjednodušili. Ona – Imogen Baker z PITCH Zine, mi napísala mail a ja som jej odpísal, podrobnejšie ako  to mám.  V podstate na to spomienky mám, to je pravda, ale k tomu nepatria len tie komunistické veci… Ja som sa presťahoval do Petržalky keď som mal 5. Keď som sa tadiaľ prešiel, tak to bol pre mňa totálne iný svet. Boli tam aj nádherne graffity, napríklad basketbalista presne ako Michael Jordan, alebo tam boli popísané „tagy“ ako napríklad „Prodigy“, prekreslený animovaný kojot zrozprávky  Road Runner-a. A do toho práve tie divné socialistické maľby, bolo ich tuším 7-8. Silná vizuálna dávka pre dieťa, ktoré vyrastalo spočiatku na vidieku.

Ja som si pamätal najviac práve tú na Osuského ulici, lebo som tade jazdil do školy každý deň. To je tá posledná socialistická monumentálna maľba, ktorá zostala v Petržalke. Je výnimočná tým že dodržuje lineárnosť poschodí paneláku a funguje aj ako izolácia. Tieto maľby vznikali v 80 rokoch a boli najväčšími v celom Československu. V Petržalke slúžili aj ako orientačný bod pre ľudí. (Martin Lukáč prispel do knižky venovenej tejto tématike. „Rozšírený sprievodca Petržalkou“ od Martina Kleibla. Prispel aj  grafikami do virtuálnej zbierky,ktorá slúžila na záchranu tejto poslednej monumentálnej maľby. pozn. red.)

Čiže sa tam miešali typické panelákové prostredie so zaujímavým umením?

No jasné, to ma bavilo. Ale k tomu aby sa to odrazilo v mojom osobnom výtvarnom prejave som dlho hľadal cestu. Akoby až v tom 2013-tom, keď som prišiel na UMPRUM-ku, som si nejak uvedomil, že som sa bál trebárs pracovať s tými „retro“ motívmi, lebo buď je to moc trendy, alebo je to moc pozerajúce sa do minulosti atď; a to som si vyčítal takmer doteraz. Má to veľa nálepok. Každý ti povie: No, s tými maľbami to už fotil Jaro Varga, také niečo už riešil Tomáš Džadoň. Ale neriešili to tvaroslovie a obsah, respektíve mali o to iný záujem a iný cieľ. Mňa baví maľba samotná. Nikto sa nezaoberal tým moderním tvaroslovím, ktoré je podľa mna niečím svieže ešte stále aj dnes.

V tvojich dielach často miešaš rôzne štýly a materiály. Je pre teba takéto experimentovanie dôležité? Máš radšej skúmanie rôznych netradičných materiálov a ich kontextov ako napríklad tradičnú maľbu? Narážam napríklad na dlažobnú kocku, do ktorej si poukladal ovocie…

V podstate už to nie je experimentovanie, to už v histórii umenia je tieto veci. Je dlažobná kocka s ovocím. Nazýva sa to readymade. V tomto prípade Un-readymade. Už dva roky tradične nemaľujem. Všetky tie maľby, ktoré sú na mojom webe  s omietkou na jutu alebo s mramorovou omietkou na jutu ,dá sa povedať že sú to asambláže alebo „socho-objekty“. V angličtine to znie lepšie“ „sculpto-paintings“.

Na stránku si dávam však stále svieže veci. Konkrétne teraz v týchto posledných dňoch som sa zas vrátil ku klasickej maľbe s olejom. Takže tak to striedam, pretože sa mi zdá, že treba meniť prístupy aby to nebol stereotyp. Aby to nebol maliarský stereotyp. Chcem to posúvať, nerád stagnujem. Všímam si to aj na ľuďoch ked stagnujú. K maľbe si budujem cesty rôzne, aj vdaka rôznym pokusom. Mám z toho skvelé skúsenosti s ktorými sa následne vrhám do tej klasiky: olej a plátno.

Videl si Snoop Dogg-a ako maľuje? Niektoré maľby sa podobajú na tie tvoje, ktoré si mal na Tumblr.

(Smiech). Fakt? Pripomínajú?

Vieš tie také šialené, posprejované, rôzne štýly… Videl si to?

Áno, prekvapilo ma ako boli niektoré dosť v pohode. Zdali sa mi sympatické v tom, že sa na nič nehrali, boli úplne dementné, ale tak explicitne, že to bolo až fajn.

„Myslím si, že históriu maľby alebo históriu celkovo, vnímame v nálepkách, sploštene, nezažili sme to.“

Mne osobne niektoré tvoje kresby pripomínajú Jean Michell Basquiata alebo Joana Miróa. Či som na omyle?

Je to  možno tak. Ja sa rád nechám ovplyvniť všetkým okolo, najmä v kresbe, pretože tá sa dá rozvíjať pomerne rýchlo, treba jej však venovať dlhý čas, niekedy som kreslil až kým som nebol spokojný – celé hodiny. A niekedy som zasa za veľmi krátky čas vytvoril niečo super. Práve pri tom si môžem najviac uletieť. Spomenutý Basquiat a Miró používajú to, čo mám rád – redutívnu formu, štylizáciu a primitívnosť. Majú spoločnú aj úprimnosť, drzosť a snovosť. Asi preto si ich zmienil. Vždy si hovorím, že chcem aby to bolo odľahčenejšie. Lebo kresba mi nejak dovoľuje byť absolútne slobodný a nesústredím sa pri nej na to čo už bolo v umení vo svete, alebo čo bude, niekam prídem. Kreslím a je to!

Inšpirujú ťa nejakí klasickí výtvarní umelci?

Zaujíma ma „stará“ maľba. Aktuálne budem hovoriť o tom, čo ma čaká v budúcnosti a to je výstava s kurátorom Peťom Megyešim http://artalk.cz/tag/peter-megyesi/  (doktor histórie, špecializuje sa na stredovek). Bude to výstava v Galérii Kabinet TIC v Brne, ktorá je inšpirovaná práve stredovekekým motívom. Peťo ma upozornil, že v logu Starbucks je vyobrazená siréna, ktorá vábi sv. Krištofa, keď prechádza s Ježišom cez rieku. Čo je zaujímavé. (Výstava prebehla pod názvom „Visva.co“, pozn. red.)

Myslím si, že históriu maľby alebo históriu celkovo, vnímame v nálepkách, sploštene, nezažili sme to. Často máme len tú poučku alebo vizuál z učebnice, knihy alebo internetu. Ku každej veci si takto skze tieto skúsenosti človek dáva nálepku vo všeobecnosti. Tak práve ten stredovek, ktorý teraz riešim je pre mňa maliarsky aktuálny. To vnímanie pomocou nálepky sa odrazí aj v spomenutej výstave. Je to dôležité. Mám rád takéto jednoduché asociácie zaradené v historickom kontexte.

bowl_700

Ako by si popísal tvoj kreatívny proces, každé dielo vzniká podobne, alebo skôr vždy pracuješ inak?

Ja som si vždy myslel, že to robím stále nejak inak. Skutočnosť je však taká, že proste kreslím a často sú tienápady priamo v kresbách.Alebo trebárs si sa ma pýtal na tú dlažobnú kocku a ovocie. Tak to mi napadlo na mieste keď som videl dlažobnú kocku, hneď som si to spojil v mysli. Ja si takéto veci vôbec nepripravujem, to mi napadne v okamihu alebo niekedy v sne.

„Zdá sa mi, že voľný výtvarný umelec dnes v spoločnosti nemá žiadne zásadné postavenie. Ostatne, asi tak ako za posledých 200 rokov. Spoločnosť ťa ignoruje.“

Keď sa prechádzaš po meste…

Áno, presne. Tá dlažobná kocka, ešte som tam mal tehlu akoby premaľovanú prerobenú na ťažítko (+ foto) na takýto druh práce je termín „unreadymade“, použiješ Duchampovský readymade na niečo úplne iné ako slúži. Zmena kontextu a funkcie, to ma v tých prácach vtedy zaujímalo.

Akú úlohu pre teba zohráva hudba osobne, a možno aj pri umení, inšpiruje ťa?

Samozrejme, že ma inšpiruje. Mám strašne rád hip-hop, posledných 5 rokov intenzívnejšie. Je pravda, že old-school mám veľmi rád, ale oceňujem veľmi aj súčasný hip-hop. Samozrejme že som dieťa Kontrafaktu, dokonca nedávno  mi písali z Inspo-board magazínu http://inspoboard.sample-mag.com/ a ja som im poslal, že môjmood- board sa skladá z Kontrafaktu – JBMNT a podobných  vecí, ako The Treeman a blogu VISVA.co. Okrem toho počúvam aj veci ako: The Underachievers, Alchemist, Kendrick Lamar, Flying Lotus, Thundercat-a, staršie veci ako Public Enemy, Rakim, 2 Life Crew, N.W.A., Dr. Dre.Typical Cats. Z novšých mám ešte rád Ab Soul a Action Bronson.

Hudba mi pri práci dodáva odvahu, aj ked si uvedomujem že to znie ako od pubertiaka, ale nejakým spôsobom sa pri nej dokážem uvoľniť. Hlavne, keď počujem nejaký slovenský hip-hop. Je to možno hlúpe, ale bavia ma tie slovné metafory, prešmyčky. Ak nie sú úplne… ako Bacil a Rakby (smiech).

Kde najďalej si vystavoval a čo bola pre teba najdôležitejšia výstava?

V januári sme mali skupinovku v Rotterdame, to bolo zatiaľ asi najďalej. Najdôležitejšia výstava bola asi tá s Peggy Pehl (výtvarníčka z Lipska) v lete 2014. Bolo to veľmi podnetné a dosť som si toho uvedomil o sebe a umení. Alebo dobrá bola aj  výstava v galérii SPZ v Prahe, kde mám vystavené také roxorové konštrukcie s paletami umelcov (ktoré som im ukradol).

Usporiadal som tam diskusiu s umelcami ako napríklad Jaromír Novotný a bavili sme o Zombie maľbe (zombie formalizme), ktorá je jedným zo svetových trendov, je spojená s komerciou. Zombie formalizmus, keď si nájdeš tie články na Art in America, sú tam autori v mojom veku 25-30 roční chalani, ktorí programovo vyrábajú stovky obrazov napr. Jacob Kassay či Lucien Smith a tie veci sú minimalistické, sú akoby to, čo obživlo z minulosti a nejakým spôsobom je to mladé. Robia to mladí ľudia, je to fresh a predáva sa to. Kurátori,  a ľudia ktorí o tom debatujú na internete, to nazvali ako „kráčajúcou mŕtvolu“, že naozaj v tom umení nie je nič nové, práve týto mladí, ktorí sa predávajú sú podľa nich tak vyprahnutí formalisti.

Keď sme si písali, spomenul si že na SR často nevystavuješ, alebo skoro vôbec. Prečo je to tak?

Neviem, zdalo sa mi že moje práce tú nemajú čo hľadať. Neveril som si.

Skúšal si osloviť nejakú galériu, mal si tu vôbec výstavu?

Mal som tu projekt, po ktorom som zneistel. Urobil som  „experimentálnu“ výstavu. Na tunajšie pomeri samozrejme preto tie uvodzovky. Výsledok po umeleckej stránke bol zaujímavý, ale ohlas publika a hlavne prietoru kde sa výstava konala nebol dobrý. Skôr ma tu ľudia nemajú radi, taký som mal pocit. Celé to bolo performatívno formálne, tak ako ma to baví. V podstate som narušil chod jednej kancelárie, free offic-u. Nepozdávala sa mi totiž idea že sa tam vystavujú len maľby na okrasu a oni maju pri tom svoje oblbovacie team buildingy a myslia na prachy. Necítim sa tu s tým až tak doma. Projekt práve zhadzoval krásu tohto ofiice lifestylu.

Na druhú stranu by to bola možno výhoda na Slovensku, tu nikto podobné veci nerobí. V Česku je toho trochu viac, prirodzene však  je tam aj viac umelcov.

„V Česku a Slovensku musíš počkať dokonca aj 5 rokov… Galerista a kurátor si musí byť istý, že to má význam.“

Vnímaš nejako súčasnú slovenskú umeleckú scénu? Aký máš na ňu názor?

Možno mi tu chýba niečo svieže. Samozrejme sú tu ľudia, ktorích si vážim, ale vo všeobecnosti je scéna na Slovensku veľmi lokálna a maličká. Neviem to úplne verbálne uchopiť ako celok… to neviem ani nechcem hodnotit. Ja sám nerobím nič úplne nové, čo vo svete nenájdeme, ale pre mňa je dôležíté sledovať trendy a nejaké trendy vymýšľať. Spraviť nejaký krok, ktorý mňa samého nejako nabudí.

Tu musíme počkať dva roky, kým sa ten trend vo svete ustáli a príde k nám…

Presne. V Česku a Slovensku musíš počkať dokonca aj 5 rokov a potom možno. Galeristi a kurátori si musí byť istý, že to má význam. Tu tie peniaze na umenie a kultúru jednoducho nie sú, respektíve sú, no nejak sa nevedia dostať na to „správne miesto“.  

Čo ťa na umení baví najviac?

Bude to znieť ako keby som mal 15 rokov no poviem to. Na umení ma baví to, čo asi každého. Čo baví HA HA Crew na hip-hope, na rape. Je to to čo baví Johna Fruscianteho na stage ked hrá sólo a je to jeden tón. Sú v tom skrátka originálny, vedia sa tým vyjadriť, majú čo chcú. To ma baví. Umenie je tak široký pojem, môžeš byť čím chceš a vyjadrovať sa skrz hocičo. Môžeš čosi nakresliť ceruzkou na stenu, môžem natočiť video, spraviť nahrávku, webdesign, šoférovať autobus, otvoriť si stánok… Je to to najslobodnejšie čo sa dá. Ale aj tak sa mi zdá , že voľný výtvarný umelec dnes v spoločnosti nemá žiadne zásadné postavenie. Ostatne, asi tak ako za posladých 200 rokov. Spoločnosť ťa  ignoruje.

Pozrite si fotogalériu od Evy Rybářovej a Michala Hušatého k Lukáčovej poslednej výstave „Shooting with M.J.“ v pražskej Galérii KIV, sídliacej v Karlin Studios.

Otázky: Krištof Budke / Úvodná foto: Lena Gallovičová / Ostatné foto: Martin Lukáč

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *